Silvestrovské překvapení - napsal Milan

Silvestrovské prekvapenie

Odkedy sa stali nižšie opísané udalosti, uplynuli už dva roky. Z pochopiteľných dôvodov, účastníci na tieto udalosti vzpomínali radšej sami, alebo len medzi sebou navzájom. S odstupom času, však možno prišla tá správna chvíľa, aby bol konečne tento príbeh vyrozprávaný. Takže, bolo to na Silvestra 2017/2018. Po vianočných sviatkoch sa u mámy situácia obrátila k lepšiemu. Zdravotné potiaže ustúpili. Tátovi sa konečne polepšilo, mama opäť stála na nohách a pobehovala hore dolu ako víchrica. Obaja si oddýchli a s očakávaním pohodového a príjemného silvestra sa pomaly chystali na príchod Nového roku. Vidina ničím nerušeného a pokojného vítania Nového roku, sa ale razom rozplynula vo vzduchu ako falšovaný parfém, keď mame zazvonil telefón a do sluchádla jej Milan celý naradostený hulákal čosi o spoločnom silvestri. A keď hovoril spoločnom, tak mal na mysli fest spoločnom, v rovnakej zostave ako keď prihrmeli pred Vianocami pomôcť s prípravami na sviatky.  Mame sa okamžite v hlave vyrojili výjavy z minuloročného silvestra, pred očami sa jej odvíjal pohľad na jej zdemolovaný byt a rovnako zdecimovaných účastníkov onej pamätnej oslavy Nového roku. No viac či menej pamätné boli ostatne všetky doterajšie silvestre, úroveň a rozsah škôd na majetku a maminom duševnom zdraví závisel po minulé roky hlavne od počtu zúčastnených, a vygradoval minulý rok, keď sa vítania roku 2017 kluci zúčastnili takmer v plnom počte. Akoby to nestačilo, tak Milan úplne vážnym tónom oznamoval maminke, že na tento rok vybavili všetcia babysitting, takže oslava, ako inak kultúrna a distingovaná, bude môcť prebiehať ničím nerušená a bez obáv. Mama naopak, v účasti vnúčat videla aspoň aké také morálne zábrany, ktoré prinútili synov trochu sa snažiť chovať ako dospelí ľudia a nie ako stádo zverov utrhnutých z reťaze.  Ako milujúca mama nemala to srdce povedať nech radšej na Silvestra zostanú demolovať vlastné strechy nad hlavou, zalamentovala rukami, posťažovala sa v duchu sama sebe, že prečo práve ona toto musí znášať a počúvala Milana ďalej: 
„Chceli sme ísť s bráškami najprv na chatu, ale už je neskoro, nič voľné sme na okolí nenašli. Ďaleko nechceme cestovať, aby sme po silvestrovskej noci mohli byť s tebou a tátou ešte deň, dva.“ Maminke v očiach blisla nádej na pokojný Silvester: 
„Tak jo, přijeďte, řeknu tátovi, možná se mu podaří najít nějakou podnikovou chatu. A když ne, tak budeme spolu jako minulý rok, ale běda vám jestli...“ 
Milan ju nenechal ani dohovoriť a ubezpečil ju, že minulý rok sa opakovať v žiadnom prípade nebude. Mama nečakala a po telefonáte s Milanom išla hneď za Josefom. Ten sa plácol po čele, keď sa dozvedel čo sa chystá na Silvestra, no potom mu mama dala bojovú úlohu zaistiť pre tú bandu v nohaviciach nejaké voľné miesto na chate v okolí. Táta sa svojej úlohy zhostil s plnou vervou a vážnosťou, no vyzeralo na  nesplniteľnú úlohu, pretože o takomto čase sú už kapacity viac menej naplnené. Niekoľkokrát položil bezradne telefón a len pokrčil ramenami, keď sa ho mama spýtala, že čo sa dozvedel. Potom však zrazu telefón zazvonil sám od seba. Táta dvihol a zachvíľu sa mu objavil na tvári úsmev akoby vyhral v lotérii:
 „Jo ano, děkuji, zavolám tam, díky moc a měj se hezky Maruško.“ „Maruško?“ ..začudovala sa mama. „No co má být, to je ta z účtárny, víš ta které jde jedno oko doprava a druhé doleva.“ „To možná, ale když uvidí tebe, tak se ji zázračně obě oči narovnají a civí jen na tebe.“ „Prosíím tě mámo, přestaň s tím, a kdyby i jo tak co má být, sem přece ještě nejakej štramák!“ 
Mama sa len usmiala a už ďalej nič nevravela, pretože táta telefonoval: „Dokdy to mají rezervováno? Jooo tak, tak my to bereme“....tata zakryl sluchátko:
 „poslyš mámo, kolik jich vlastně je?!“ 
„Šmáárja Josefe!!!!“ 
„No co, kdo si to má všechno tak najednou pamatovat, dyť je to menší armáda!“
 „Sedm!“ 
„Jo, ano tady jsem, 7 lidí, ano děkuji moc“ ...táta položil a mädlil si ruky:
 „Tak a vyřízeno“. 
„To bychom si snad mohli připít už teď!“ „Taky si myslím, uff“. „A neuvěříš s kým sem telefonoval.“ „No s kým? Teď pro změnu s nějakou Kačenkou? Nebo Zuzičkou??“ 
„Ti říkám, že už toho nech nebo si tě ohnu!“
 Mama sa smiala: „No možná bys už měl, marodil si dlouho, ještě ti tady zvlčím“ 
Tátovi sa tá predstava páčila, ale nechal si to na inokedy: „Byla to ta správcová z Krkonoš!“ 
„Z jakých Krkonoš?!“ 
“No co jsme tam byli na podnikové chatě před pár lety!“
 „Ty myslíš ta ze Špindlerova Mlýna??“ 
„Přesně ta!“ 
„No to si děláš prdel! A víš že se tomu těším?? No ale jak se tam dostala??“ 
“Ta chata v Krkonoších totiž shořela a tak jí našli místo tady, v nové chatě v rámci podniku.“
 „Kluci budou mít radost“ zasmiali sa obaja s chuti.
 „Ani muk, neřekneme jim ani slovo, budou to mít jako překvápko!!“ 
„Jasně, ti budou zírat až je tam hezky uvítá“.
 „Tak začíná se mi představa silvestra zamlouvat.“ 
„Mě taky! Tak pojď trochu tě za odměnu namasíruju, zasloužíš si, jak si zařídil tu chatu.“
 „Děkuji lásko a možná pak namasíruju i já tebe, myslím že některé partie tvého těla to už potřebujou jako sůl taky“. 
Mama sa na tátu náruživo usmiala a spoločne odišli do spálne, užiť si ešte chvíľku vzácnej samoty. Deň pred Silvestrom sa podvečer u mamy začali postupne schádzať jej kluci, spoločne s ich polovičkami. Ženy nenechali nič na náhodu a neprišli s prázdnymi rukami. Kuchyňa zrazu vyzerala ako sklad v menších potravinách, alebo skôr vo vyberanom lahôdkárstve. Je záhadou, ako sa to všetko vpratalo do chladničky. Nezostal v nej voľný ani centimeter kubický. Po večeri sa ženy doslova striedali v hliadkovaní pred chladničkou, pripravené brániť svoje zásoby pred nájazdom večne hladujúcich manželov. V ten večer sa už nič zvláštne nestalo, každý sa rozumne rozhodol naspať si čo najviac do zásoby. Ráno, ako vždy, nastal organizovaný chaos. Ženy balili chlapom veci na chatu, z chladničky postupne mizli klobásy, šunky, salámy, z komory zas zaváraniny, chlieb a pagáče. Kluci sa venovali organizovaniu pitného režimu a postupne vynášali von celé prepravky piva a igelitky, v ktorých štrngotali sedemdecky liehovín. Táta sledoval miznúce zásoby údenín a chľastu a nachvíľu zapochyboval či sa rozhodol správne zostať tento rok doma so ženami. Keď sa napokon klukom podarilo všetko naložiť, nastali chvíle lúčenia sa a hlavne výstrah. Ženy vystríhali každá toho svojho pred nevhodným chovaním a následkami, ktoré ich čakajú a neminú v prípade, ak si ich slová nevezmú k srdcu. Do čela kázacieho komanda sa potom postavila mama a chalanom zoradeným v predsieni dôrazne pripomenula minulé silvestre. A hlavne im nezabudla farbisto pripomenúť, čo ich čaká ak zas vyprodukujú nejaký prúšvih. Chalani samozrejme prikyvovali, no myšlienkami už boli na chate, už sa videli ako všetky tie lahôdky vyklopia na stôl a nalejú si uvítací prípitok. Potom nastala trma-vrma, keď sa páriky vybozkávali, vyobímali, chalani ubezpečili svoje polovičky aj mamu, že budú tí najlepší kluci pod slnkom aj v priľahlých galaxiách. A konečne sa nejako vpratali do áut a ufujazdili. Doma však nenastalo ticho ani náhodou. Sotva chalani vystrčili päty z domu, sadli si ženy na organizačnú poradu ku káve. Mama sa nestíhala diviť, čo všetko si naplánovali na tohtoročného Silvestra. Po káve zahájili ženy prípravy vlastného domáceho večierka. A poňali ho vskutku kráľovsky. Vyzdobili obývačku takým spôsobom, že si mama s tátom pripadali ako na nejakom bankete v drahom hoteli. 

A hneď potom sa pustili do prípravy pohostenia. Zo zemiakov a cesta tvarovali košíčky, krájali dlhé francúzske bagety na jednohubky, na kuchynskú linku vybrali veci, ktoré doslova ukryli pred svojimi večne hladnými chlapmi: Napríklad nádhernú parmskú šunku, voňavú pražskú šunku, sušené hovädzie plátky, plátky údeného divého lososa, kaviár všetkých farieb. K tomu ďalej pribudli grécke olivy, kapary, rukola, limetka, čerstvý kôpor atď atď atď. Mama nemusela robiť vôbec nič, ale samozrejme nevydržala len tak sedieť a pridala sa k ženám. Vymiešali spolu nátierky a náplne do košíkov a nakoniec im predviedla ako sa roluje pravé sushi. Všetky tieto prekrásne a lahodné delikatesy poukladali na slávnostné podnosy a kedže hodiny pritom ubiehali rýchlo, bol najvyšší čas vyskúšať si šaty na večer. Ženy sa vybrali do Jarunkinej izby a mama si chcela ísť sadnúť k tátovi do kuchyne za stôl. No Veronika s Terezkou si po ňu prišli a nič netušiacu si ju odviedli spoločne do izby za Jarunou a Monikou. Posledne menovaná potom vytiahla spod postele krabicu a podala ju mame: „Něco sem ti přinesla z mého krámu. Ale je to od náš všech.“ Mama poďakovala, vzala si krabicu, otvorila ju a uvidela nádherné večerné šaty. „Ale to jste opravdu nemusely holky. Ježíši, ty jsou nádherné“ ...dojato povedala mama a než si ich stihla lepšie obzrieť, ženy ju pekne jedna po druhej vybozkávali na líca. Následne to isté urobila mama s holkami a potom sa už nedočkavo vrhly na mamine nové šaty. „Budeš v nich jak královna“ ...zahlásila Tereza, keď Monika s Veronikou natiahli šaty tak, aby sa dali vidieť v celej svojej kráse. „Jen je budeme muset možná trochu poupravit, aby ti dokonale sedly. Ale to zvládneme. Mama sa zadívala na šaty: „A nebudou mi úzké?“ . Monika odpovedala: „Ne, celkově úzké nebudou, o to starost nemám. Když už, tak maximálně mám trochu starost, jestli nebudou úzké tam nahoře. Tam kde tě pánbůh štědře obdařil, až ti to všechny docela závidíme.“ Ženy sa zasmiali a Monika pokračovala: „Trochu to nahoře povolíme a nějak tam ty obří přednosti nacpeme. Tak aby ti to bylo pohodlný, neboj.“ Veronike to nedalo a pobavene dodala: „Neboj, dostaneme ich tam aj keby sme ti ich tam mali pozastrkovat obuvákom.“ Holky prepukli v smiech, smiešne to bolo aj mamine, ale aby zachovala poriadok vecí, predsa len výstražne povedala Veronike:  „Veru! Buď slušná nebo tě po ten obouvák opravdu pošlu. Ovšem nebude použit na mé prsa, ale na tvuj zadek. A to nejmíň pětadvacetkrát.“ Ženy sa opäť zasmiali, teda až na Veroniku, no ani tá nestrácala dobrú náladu. Vyšpúlila na mamu zadok a plácla si jednu po ňom rukou: „Takto nejako drahá?“ „Přesně tak milá Veroniko!“ ...bavila sa ďalej mama. „A odkedy potrebuješ obuvák? Už ti ruka neslúži ako voľakedy však ano?“ ...podpichla ju Veronika. „Chceš se o tom presvědčit drahoušku? Není nic snažšího. Vyšpul zpátky a já ti jednu plácnu. Ovšem holky by tě měli raději přidržet, abys neodlítla ven oknem“. „To nebude potrebné, tak sa predveď!“ ...povedala bojovne Veronika, vyšpúlila zadok a poriadne sa zaprela do zeme. „Ty ses ráno asi srazila s  Jardem holka neštastná. Ale ať je po tvým.“ ...zalamentovala mama no vzápätí sa jej na tvári objavil šibalský úsmev. Monika len zagúľala očami a začala sa venovať šatám. No Jaruna hneď povedala Terezke: „O tou tvoji šatku, že Veru skončí na posteli. Stejně ji nenosíš a mě se líbí.“ Terezka si premerala dobre stavanú, odhodlanú Veroniku, ktorá stála v miernom rozkroku, so svojimi silnými stehnami pevne zapretými do zeme a nevedela si predstaviť že by mohla od jednej rany odletieť hádam aj na dva metre vzdialenú posteľ. „Platí. A Když vyhraju já, tak mi dáš to nové tělové mýdlo, které tak neskutečně voní.“ „To beru. Platí.“ Holky si plácli a zadívali sa na Veronikin vyrysovaný zadok v domácich legínach. Mama k nej pristúpila a povedala holkám nech odrátajú od troch, aby sa Veru nemohla vyhovárať, že plácnutie prišlo nečakane. Monika sa naoko robila že takéto zábavky sú pod jej úroveň, no keď Terezka s Jarunkou začali odpočítavať, nenápadne sa tiež zvedavo pozerala. „Třiii, dvaaaa, jednaaa“..... a plááác....na Veronikin zadok dopadla mamina ruka takou razanciou, že tá od prekvapenia nestihla ani otvoriť pusu. V okamihu vystrelila dopredu ako opitý námorník, márne sa snažiac ovládnuť svoj náhle zrýchlený krok. Rozplácla sa do mäkkej postele a prekvapene sa pozrela smerom k mame. Až vtedy nechápajúc otvorila pusu. No nielen od prekvapenia ale aj od bolesti. „Jauuuuuuuu, veď toto nie je normálne. Teba by mali zapísať do guinessovej knihy rekordov!“ Všetky vrátane Moniky prepukli v smiech. „Tak vidíš, nač provokuješ tigra drahá“ ...smiala sa schuti mama. Veronika šúchajúc si  zadok vyliezla z postele a pristúpila k ostatným. Sebavedomo dvihla hlavu a zahlásila: „Tak aby ste všetky vedeli. Ja som čakala po jednotke aj nulu a až potom plácnutie, inak by som to ustála!“ Holky sa neprestávali smiať a mama tiež: „Tak si to klidně mužem zopakovat. Bude to takhle- tři, dva, jedna, nula a plác. Ok? Tak pojď drahoušku, vyšpul prdelku!“ Veronike náhle vyschlo v hrdle: „Teraz už nie je čas na blbosti, veď ešte nemáme hotové tie šaty! A samy sa musíme nahodiť ako sa patrí! Už je skoro večer!“ Samozrejme, Veronikina hláška sa nezaobišla bež ďalšieho smiechu a nakoniec sa Veru s mamou vrúcne objali. Táta počúvajúc zvuky, ktoré sa ozývali až do kuchyne, začal predpokladať, že dnes večer tu bude ako piate koleso na voze. Potešila ho aspoň jedna klobása, ktorú mu kluci veľkodušne nechali v chladničke. Napadlo mu, či to neurobili náhodou z ľútosti. Že tu dnes musel ostať sám s toľkými ženami. Po chvíli však prišiel na iné myšlienky, to keď sa konečne zahryzol schuti do klobásy a okolo neho začali pobehovať sporo oblečené holky. Raz pre ihly, potom nožnice, inokedy kvôli metru, alebo len aby sa posilnili niečim viac či menej tekutým. „Hele Jaruno, co pro boha děláte v tom pokoji?“ ...spýtal sa táta, keď jeho dcéra išla okolo. „Všechno možný tati. Dyť to znáš. Šijeme, klábosíme, máma dala Veronice lekce lítaní a tak dále. Za pět minut sme u tebe neboj. Už jsou ty velký prsa v šatech a sedí dokonale.“ Jarunka zmizla za dverami a táta len krútil hlavou: „O čem to žvanila ta holka? Jaké lekce lítaní, jaké velké prsa?“ Radšej sa ani nesnažil domýšľať si čo mala Jaruna na mysli, len kývol rukou a išiel si odkrojiť ešte chlieb ku zvyšku klobásky. Keď mal na tanieri už len posledné sústo klobásy, pomalinky si ho omočil v horčici a mlsne otvoril pusu. No v tom momente sa otvorili aj dvere na Jarunkinej izbe a do kuchyne vošli ženy nahodené do večerných ligotavých cocktailových šiat. Stáli vo dvojici za sebou, najprv si táta mohol prehliadnuť Jarunku s Terezkou. „Tati, dovol abychom ti předvedly takovou mini módní prohlídku.“ ...usmiala sa Jaruna a táta samozrejme nemal nič proti. Jarunka aj Terezka boli v tých priliehavých šatách prekrásne. Usmiali sa na tátu a ladnými krokmi, krútiac pritom zadkami ako modelky odkráčali nabok, aby uvoľnili miesto druhej dvojici a to Veronike a Monike. Obe ženy, spoločne aj s Terezkou doslova popierali zákonitosti prírody a pri pohľade na ich postavičky by človeka nikdy nenapadlo, že sú už dobrých pár rokov maminami a to dokonca viacnásobnými. Roky im neubližovali na kráse, práve naopak, pridávali im na elegancii, zmyselnosti a grácii. A  tieto priliehavé, no vkusné a slušné šaty ich ženskú krásu len zvýrazňovali. Táta dvakrát hryzol naprázdno, než konečne trafil klobáskou do úst, no radšej to ani nemal robiť. Keď Veronika s Monikou vykročili krútiac bokmi na svojich dlhých nohách stranou, zrazu sa pred ním objavila jeho milá. 

Tátovi pri pohľade na mamu v nádherných elegantných šatách, ktoré končili pri kolenách, s bujarým no zároveň rafinovaným výstrihom, ktorý dráždil fantáziu, no neukázal viac než by bolo vhodné, to posledné sústo zabehlo. Až sa začal normálne dusiť. Ženy sa zasmiali, no rýchlo zistili, že táta nesranduje. Pribehli okamžite všetky a začali ho v predklone plácať medzi lopatky. Priskočila aj mama, ktorej Jaruna ako odborníčka ihneď zavelila urobiť Heimlichov manéver. Mama neváhala, stlačila mu brucho a plácla ho medzi lopatkami až ten nešťastný koniec klobásy vyletel na zem. Táta sa oprel medzi mamine prsia, privrel oči a zhlboka dýchal. Keď opäť otvoril oči, videl ako sa nad ním skláňajú všetky ženské so starostlivými pohľadmi v očiach. Jeho oči ale prirodzene hľadeli o čosi nižšie, do ich výstrihov. Popritom si pohýbal hlavou a urobil si pohodlie medzi maminými prsiami, ktoré boli bezkonkurenčne najväčšie a ponúkali mu doslova mäkkučké a teplé útočisko. Natiahol trochu ruku po pivo, no to bolo ďaleko. Terezka mu ho ale hneď s anjelským úsmevom na perách podala. Táta si odpil a s penou na ústach sa usmial: „Tak a mám to za sebou. Jsem v nebi. Ale je to tady mooc příjemný.“ Ženy sa zasmiali a mama si ho pritisla ešte viac k sebe: „Na to nebíčko si ještě dlouho počkáš, miláčku. Vrať se do reality, ještě to tady budeš muset s námi tahat dál, jestli se ti to líbí nebo ne.“ Táta sa lišiacky poobzeral okolo a odpovedal: „Tak takovou realitu beru mámo. Co víc si muže mužskej přát, že jo?“ „Tak aby tě příště ani nenapadlo stěžovat si.“ ...odpovedala mama. „Stěžovat si? Vždyť mám tu nejbombastičtejší ženskou pod sluncem, nejkrásnější a nejšikovnější nevěsty  a dceru pod sluncem.“ ...polichotil im  táta a ženy ho za to odmenili sladkým bozkom na líca. Mama sa pridala nakoniec vrúcnym bozkom na jeho pusu.  „Ale když jsi vzpomínal to nebíčko, tak pomalu je čas udělat si nebíčko v puse a začít ochutnávat naše dobroty!“ ...zahlásila Veronika a všetci nadšene súhlasili. Mama poslala tátu obliecť si niečo slušnejšie, čo mu tentokrát ale vôbec nevadilo. Po chvíli sa všetcia opäť zišli v obyvačke a silvestrovský program sa mohol začať. Stôl sa ohýbal od toľkých lákavých dobrôt, táta otvoril ženám šampanské a voňavé biele víno. Dokonca sa nechal presvedčiť, aby si dal s nimi, pretože k tým luxusným jednohubkám biele víno pasovalo dokonale. Sám bol prekvapený ako mu zachutilo a zapíjal ním všetky tie mlsnoty rad radom. V TV sa podarilo nájsť silvestrovskú estrádu až nezvyčajne vysokej kvality, plnú dobrej muziky a vyberaných vtipov. No televízor po chvíľke tvoril už len akési pozadie a iba dotváral celkovú atmosféru, pretože všetci sa začali baviť medzi sebou. Táta bol opäť raz prekvapený, že namiesto rôznych drbov, rozoberaním všemožných celebritiek z tv, módy, kozmetiky atď, boli témy vskutku univerzálne a zaujímavé. Obavy, že dnes tu bude len tým piatym kolesom na voze sa razom rozplynuli. Všetky ženy nevynikali len krásou, ale aj inteligenciou a rozhľadom, takže tém bolo veľa a táta si tak dobre už dlho nepokecal. A okrem toho si mohol sem tam aj oči popásť, ak si napríklad niektorá mierne vyhrnula šaty keď si sadala do kresla, prehodila si jednu nohu cez druhú a odhalila tým trošku viac svoje nohy. Nehovoriac o tom, keď jeho milá priniesla niečo, alebo niečo odniesla zo stola a nutne sa pritom musela predkloniť. A keď si potom sadla späť vedľa neho a dovolila mu aby ju svojou mužskou rukou nenápadne a v rámci slušnosti vystískal, nebolo na zemi miesta, kde by bol v ten večer radšej. Mama si večer užívala rovnako ako táta, v pohodlí domova so svojimi holkami a milovaným manželom sa cítila skvele. Pritisla sa k tátovi na rameno a pošeptala mu: „Každý ví jak moc miluji své syny. Nedám dopustit ani na jednoho. Miluji je z celého srdce, ať už jsou jací jsou, každičkého jednoho. Ale myslím že tenhle silvestr bez nich jsme si už zasloužili táto.“ Táta sa zadíval okolo seba, na tú výzdobu, poriadok, na ženy ktoré sa bavili vynikajúco, ale zároveň slušne. 

Všetky vysmiate, v rukách držali poháriky z ktorých sa alkohol míňal len veľmi, veľmi pomalinky. Keď si to porovnal s minulými vítaniami nového roku, tak musel dať mame za pravdu. O tomto čase by už podaktorí neboli schopní tak úplne koordinovaných pohybov, zrozumiteľných gestikulácií, vzduchom by sa niesol ódor zhoreného tabaku, vyliatej pálenky a  na zemi v koberci by sa už určite našlo dačo  padnuté zo stola. A to čo potom každoročne nasledovalo po polnoci, sa inak ako divočina nedá nazvať. Výčiny mužského potomstva si v ničom nezadali s najbujarejšími zábavami ako vystrihnutými z ruského filmu. Vrátane dôsledkov na majetku a psychickom zdraví mamy a táty. Čo bolo ale najhoršie, závažnosť prúšvihov a nechcená vynaliezavosť pri ich vykonávaní postupom rokov nemala klesajúcu tendenciu. Ako by si jeden prirodzene mohol myslieť. Nie, bolo to práve naopak a mužské potomstvo každoročne dokázalo prekvapiť novým a novým prúšvihom, studnica rôznych výčinov bola v ich prípade nevyčerpateľná, latku okázalosti, alkoholom výdatne dopovaných kravín a bizarných  situácií posúvali každoročne na novú a „vyššiu“ úroveň. Napriek tomu všetkému sa jej ale zrazu zacnelo. Kluci sľúbili že o polnoci zavolajú, aby zapriali šťastný Nový rok, no mame sa nechcelo čakať. Rozhodla sa, že im zavolá už skôr. Aspoň sa presvedčí či sú v poriadku. Nakoniec sa dovolala Radkovi, ktorý prepol mobil na mikrofón. Všetci kluci sa zoskupili okolo Radkovho mobilu a už na prvé počutie vyzerali byť úplne triezvy. Potom ako sa všetcia pozdravili,  Radek sa spýtal do telefónu: „Poslyš mami, tys věděla kdo tady šéfuje na chatě?!“.  „Myslíš tu fajn správcovskou?! Jo věděla, řekl mi to táta, když se mu podařilo zamluvit tu chatu.“ „A proč jsi nám to sakra neřekla?“ ...ozval sa Jirka, ktorý mal celý večer pred očami tú drevenú lavicu, na ktorej boli spolu s Radkom, Pepíkom a Milanom bití. Ubehlo už dobrých pár rokov odkedy na chate v Špindlerovom mlýne spustili požiarny alarm a správcová si to za prítomnosti mamy s nimi vybavila ručne stručne svojou ukážkovou rákoskou. No kluci na to samozrejme nezabudli. Akoby aj mohli. A nezabudla ani správcová, ktorá ich spoznala hneď po príchode. Chalanom povedala, že odvtedy síce pekne povyrástli a zmužneli, no nech si nemyslia, že sú preto pred jej rákoskou v bezpečí. „Proč sem vám to neřekla? No nechtěla sem vám zkazit překvapení chlapci moji“ ....zasmiala sa mama. „No to ti pekne ďakujeme“ ....dodal Milan. Mamin hlas trochu zvážnel: „Chtěli jste na chatu? Tak jsme se s tátou snažili a jste na chatě. Nebylo to snadné zařídit. Neměli by jste na mě štěkat, ale naopak, být vděční. Chata vypadá hezky, pití máte dovoleno, kouřit budete chodit ven, slíbili jste vyvarovat se škodám na majetku a chlastat s rozumem, tak kde je problém?!!“ Kluci stíchli. „No proto, tak pozdravujte ode mne paní správcovou a mějte na paměti, že má telefon k nám domu. A ve skříni poctivou rákosku. Tak se hezky bavte, kluci a pak po půlnoci zavolejte. Líbám vás, miláčci.“ Kluci sa slušne, bez ďalších komentárov, či pripomienok odzdravili a mama spokojne, s úsmevom na perách zavesila telefón. No ani ho nestihla položiť z ruky, a už za pár sekúnd zazvonil. Tentoraz ale volali od susedov naproti, či mama s tátom nezbehnú pred polnocou na prípitok. A trochu sa pohostiť chlebíčkami, chvíľku si pokecať a pobaviť sa. So susedmi naproti si rozumeli, pozvanie k nim vždy sľubovalo príjemné a veselé chvíle. Ale mama sa chystala zdvorilo odmietnuť, nezdalo sa jej slušné nechať holky samé keď budú odbíjať posledné sekundy roku. A doma s nimi sa teraz aj s tátom predsa cítili tak skvele. Chtiac, nechtiac, mamin rozhovor so susedmi si vypočula aj Veronika a Jarunka, ktoré boli práve vedľa nej. Veronika sa spýtala, či zvykne byť na námestí ohňostroj a nejaký program, ako tomu býva u nich doma. Jaruna prikývla a povedala, že dokonca tento rok má byť ohňostroj ešte pompéznejší. A program na pódiu by mal byť na úrovni tiež. Veronika taktne naznačila mame, nech dá nachvíľku mobil z ucha a povedala nahlas, ku všetkým: „A čo keby sme si holky odskočili pozrieť ohňostroj. Trochu sa nadýchame čerstvého vzduchu, nasajeme atmosféru, dáme si jedno varené vínko a potom pôjdeme späť. Mali by sme pestrejší Silvester a Martinka s tátom si zatiaľ môžu kľudne odskočiť naproti. Trochu sa zabavia so starými známymi susedmi a ak sa nebudú chcieť zdržat dlhšie, tak sa tu okolo jednej hodiny všetci zas stretneme. Dorazíme jednohubky, rozlejeme si ešte jednu fľašku vína a potom pôjdeme spať. Mama s tátom nemali voči jej návrhu žiadne výhrady. Mladej a bláznivej Jarunke  sa samozrejme Veronikin nápad hneď zapáčil. Veronika, Terezka a Monika si po minulé roky moc zábavy na prelome roka neužili, keďže vždy len sedeli doma. Takže aj keď iba nachvíľku, ale predsa len konečne vypadnúť na Silvestra von medzi ľudí, ich viac než lákalo. Slovo dalo slovo a tak ženy s mamou naložili po troške zo všetkých jednohubiek na podnos a pridali k tomu fľašu šampusu, aby mama s tátom nešli k susedom s prázdnymi rukami. Ženy sa dôkladne zabalili do dlhých kabátov a Veronika naťahujúc si čiapku povedala mame a tátovi: „Naspäť pôjdeme určite taxíkom, tak podľa toho ako sa nám ho podarí zohnať, okolo tej jednej hodiny by sme mali byť doma. Pozdravujte susedov a dobre sa zabavte, paaa!“ Všetci sa pozdravili, holky vyrazili do mesta a naši k susedom. 

Mama samozrejme zožala svojim outfitom u susedov obdivné pohľady, ženy ju vychválili do nebies a popritom niektoré ticho závideli, muži zas len nenápadne slintali. Holky si na námestí pozreli ohňostroj, štrngli si vareným vínom a poobzerali stánky. Čím ďalej tým viac ale bola väčšia zima a okolo pódia pribúdali podgurážený spoluobčania, z ktorých sa podaktorí zabávali hádzaním petárd medzi ľudmi. To varené víno nebolo oproti vyberaným mokom ktoré pili u mámy tiež nič moc. Keď im kyslé a korenisté varené víno začalo kriviť tváre a telá im začala oziabať zima, zhodli sa, že je čas ísť domov. Prišli ku stanovisku taxíkov, no najbližší voľný mohol prísť až za pol hodinky. Pešo sa im už domov nechcelo a tak si povedali, že radšej si počkajú a trochu sa tu ešte poflákajú. Hneď na rohu bol diskobar, ktorý vrhal na chodník lákavé odrazy farebných svetiel a z jeho útrob bolo počuť horúcu latinskoamerickú tanečnú hudbu. Bol to presne ten štýl hudby, na ktorú si ženy radi spoločne zakrútili bokmi, zadkami a predviedli svoje zvodné tanečné nuansy. Samozrejme že diskobar si všimli všetky štyri ženy, no hodnú chvíľu sa robili že sú hluché a slepé. Obzerali sa všade naokolo a na diskobar mrkli krátkym pohľadom, až keď sa žiadna ďalšia nepozerala. Odignorovali aj veľký letný šláger, ktorý privítali dozaista dobre sa baviaci hostia s hlasitým nadšením. „Myslíte, že bude ešte snežiť? Obloha tak vyzerá“ ....nahodila od veci tému Veronika. „Jo, myslím že každou chvíli“ ....odpovedala Terezka hľadiac na oblohu. „Zítra bude krásne venku, někam si zajdem“ ....pridala sa Monika. „Možná k přehradě. Zítra tam bude novoročné bruslení, punč, nějakej program a tak.“ ...dodala Jaruna. V diskobare dohral známy hit a Dj pustil trochu pomalšiu, no krásnu skladbu. Veronika si začala tíško popiskovať jej melódiu do rytmu, bez toho aby si to vôbec uvedomila. Monika si ju začala hmkať tiež. Jarunka začala sotva viditeľne krútiť telom a hlavou. Terezka sa na ne pozrela a povedala ráznejšie: „Holky!“ „Ano Terezko?“ ...odpovedali jej. „Serem na to, jedem!!!“ Ženy zrazu ožili, akoby doteraz čakali len na povel. „Jasne, je tu desná kosa, kdo to tu u vás na severe má vydržať, žere mi už kosti ten mráz!“ ...zavelila Veronika. „Svatá pravda! Co tady budem chodit dokola na rohu ulice jako nějaké lehké děvčata!“ ....nemenej dôrazne sa ozvala Monika. „Taxíku je tady plná prdel, ale když nějakej potřebuješ tak jim to trvá věčnost. Člověk tady jen nastydne.“ A to pití, no fuj, pančovaná sračka srazená, to víno ani nevidělo!“ ..pokračovala Monika. Ženy znechutene odhodili plastové poháre do smetiaka a Veronika zavelila smer diskobar: „Dáme si pri bare jedného na zohriatie, počkáme pekne v teplúčku na taxík a potom sa ide domov!“ Ženy vyrazili rozhodným krokom ako vikingská armáda, no ešte pred vchodom si dali dolu kabáty, aby urobili dojem pri vstupe. To ak by náhodou biletár mal pochybnosti, či ich pustiť dnu alebo nie. V tých sexi šatách sa dostali dnu bez problémov a dokonca bez platenia vstupného. Pri bare bolo dosť tesno, voľné boli len tri stoličky. Z toho na jednu sa nedalo poriadne usadnúť, pretože vedľa sedela nejaká dobrá duša, ktorá mohla mať tak 150kg a obvod brucha ako všetky ženy dohromady. Bolo až podivuhodné, že mu tam vôbec dovolili sedieť a že to vysoká stolička stále nevzdala a držala. Také štyri nahodené sexi kostičky samozrejme neunikli pozornosti mužského publika a do minúty sa okolo nich začali obšmietať rôzny flirtuchtivé indivíduá. Kým čakali na pitie tak ich rad radom posielali do teplých krajín, odkiaľ pochádzala aj hudba, ktorú tu hrali. Až sa nakoniec pri nich objavili štyria ako tak seriózne vyzerajúci mladší muži. Ženy im hneď slušne povedali, že ďakujú za záujem, no sú zadané, čakajú iba na taxík a vystačia si aj sami. No vodca tej svorky, ktorý vyzeral že jeho korene sú o dosť južnejšie ako tento krásny český kraj im odpovedal, že sú tiež zadaní a nehľadajú žiadne známosti. Sú mladí žurnalisti z európskej agentúry a radi by si s niekym len tak pokecali, trochu sa pobavili, pretože tu nikoho nepoznajú a nikto sa tu s nimi veľmi nechce dať do reči. A majú voľný box hneď vedľa okna, odkiaľ by videli na ulicu, keď príde taxi. Samozrejme by ich radi pozvali na jeden dva drinky. Ženy si ich dôkladne premerali pohľadmi. „Vypadají neškodně“ ....trochu odmerane povedala Monika, no ani jedna z nich si stále nebola istá. Pohľad na pohodlný box so stolíkom kde sa nemusia tlačiť, kde im neofúka chrbát vždy keď niekto otvorí vchod do klubu a kde by nemuseli čuchať toho spoteného obra sediaceho vedľa nich, vyzeral lákavo. „Čo by sa nám vlastne mohlo stať? Je tu kopa ľudí a ak by si začali dovoľovať, tak ich poľahky zrušíme.“ ...dodala Veronika. „No maximálně nám mužský doma nařežou, že sme se bavili venku s cizincema“ ....zasmiala sa Terezka. „No pchee, vyzeráme s Milanom ako nejakí arabi? Prečo by som sa nemohla slušne a inteligentne baviť s niekym cudzím“ ....povedala Veronika a Monika jej dala za pravdu. Jarune to bolo úplne jedno a proste vykročila. „A je rozhodnuto“ ....povzdychli si ostatné tri. Spoločnosť si sadla do boxov a jeden z mladých mužov išiel po pitie. Ostatní sa zatiaľ zoznámili a dali sa do reči. Tí muži hovorili trochu lámavou češtinou, no vyzerali sympaticky a slušne. Bohužiaľ, skutočnosť bola presne opačná. Ani zďaleka nešlo o mladých žurnalistov z európskej agentúry. Po európe chodili akurát tak kšeftovať, kradnúť, zháňať naivné či málo opatrné baby do bordelov a vymetať nočné podniky. A ten čo išiel po pitie mal pripravené dve tabletky tanečnej drogy. Ktovie aké plány mali s našimi ženskými, isté je ale, že najprv sa chceli dobre zabaviť.  Ešte že tie tabletky prelomil na polku a tak každej hodil do pohára len polku tabletky. Holky sa napili a rýchlo sa dostávali do nálady. Ďalší latino hit už sa už nezaobišiel bez ich účasti na tanečnom parkete. Razom sa stali stredobodom pozornosti a dostali chuť poriadne to roztočiť. Po troch skladbách v rýchlom rytme, pustil Dj pomalý slaďák. Ženy si sadli späť, no tí chlapi začali byť dotieraví a dávať im návrhy na spoločné tanečky telo na telo. Možno už precestovali pol sveta a dostali sa do nohavičiek kope ženských, no to ešte neboli v tomto rázovitom mestečku na severe Čiech. A ešte nenarazili na naše ženské. Na ich návrh sa im dostalo odpovede formou poťukania na tri obrúčky a štyroch vztýčených prostredníkov. A následne boli bez milosti vyhodení z vlastného boxu. Ženské sa do nich pustili s takou vervou, že radšej za nepríjemných pohľadov prítomných hostí, ktorí boli samozrejme na strane žien, stiahli uši a ostudne zmizli kade ľahšie. Taxík sa ešte stále neukázal na ulici a tak sa ženy rozhodli, že si dajú ešte posledný tanec. Doslova rozpálili parket do žerava a predviedli tanec, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani žiadna Graciella z Havany. 

Vrtiaca sa Terezka sa so šťastným úsmevom zadívala hore na diskoguľu a jej odlesky na ňu pôsobili priam čarovne. No trblietavá diskoguľa bola tým posledným, na čo si z toho večera jasne vzpomínala. Podobne na tom boli aj ostatné ženy, jedna po druhej strácali zábrany a sebakontrolu. Extáza, či aký sajrajt to bol, v kombinácii s vínom a miešaným drinkom, im vliala do žíl nespútanú energiu a túžbu po zábave. Vzhľadom na ich stav ich myslí, bolo až neuveriteľné, že nezabudli na mamu s tátom a zhodli sa, že by nebolo od nich pekné, keby zmenili program na ktorom sa s nimi dohodli. Rozhodne sa ale nikam neponáhľali, hlavne keď si Terezka všimla, že im niekto vyfúkol objednaný taxík. Taxíky však na ulici začali pribúdať a tak si povedali, že si proste odchytia ďalší. Jarunka zas pri menšom bare vedľa parketu objavila Dávidovho brata, ktorý tu dnes vypomáhal. Sadla si teda za bar a išla si objednať rozlúčkový drink. Dávidov brat ju podpichol, že odkedy pije s kamarátkami nejaké trapné letné drinky. Je predsa zima a vtedy sa musí človek poriadne zahriať. Nalial jej teda poctivý poldecák. Jarune to bolo jedno, kopla ho do seba a potom objednala ďalšiu rundu, teraz už aj pre ostatné ženy. Zakývala na nich a ženy neprestávajúc tancovať pristúpili. „Čo je to za chlast?“ ...spýtala sa Veronika, ale bolo vidieť, že viac sa zaujíma o dianie na parkete, než o to čo má pred sebou naliate. „Něco na cestu domu, aby nám nebyla zima“ ...odpovedala Jaruna a dvihla poldecák do vzduchu. Veronika len mykla plecom, podala poldecáky aj Terezke a Monike a všetky si štrngli. Ženy stiahli poldecáky na jeden šup a už ich nebolo. Teda okrem Jaruny, ktorá sa dala do reči s Dávidovým bratom. A to znamenalo ďalšiu rundu. A ďalšiu. Ženy sa ešte tiež asi tri-štyrikrát objavili pri bare štýlom Michaela Schumachera. 

Prifrčali k baru kde zrealizovali pár sekundový pitstop a už frčali späť na parket. Ich pohyby pri štrnganí poslednými pohárikmi boli už ale značne nekoordinované a rovnako nekoordinovaný bol aj ich následný odchod domov. To už ale ručička na hodinách dávno prehupla cez pôvodne zmýšľanú jednu hodinku. Mama s tátom sa u susedov bavili dobre, no vzhľadom na pokročilý čas, sa pomaly chystali domov tiež. Mama občas mrkla cez okno, či sú už holky doma, no v ich obloku bola stále tma. Táta si vyšiel na balkón ešte jednu zapáliť a ona mu urobila spoločnosť. Dali si kabáty, sadli si vedľa seba a prehodili si cez nohy deku. Vonku bolo krásne. Na rozdiel od času príchodu domov, odhadli ženy aspoň to počasie dokonale. Na oblohe poletovali snehové vločky, pomalinky padali dolu a zahalili záhradky, chodníky aj cestu do bielej perinky. A všade naokolo vládol taký príjemnú kľud. Sem tam v diaľke na oblohe sa ešte objavila nejaká pozabudnutá farebná raketa, zopár ľudí sa pomaly vracalo domov z mesta, no nič z toho nenarušovalo ticho a nádhernú zimnú pohodu, ktorá vonku vládla. Mama sa pritúlila k tátovi a povedala mu: „Je mi krásně.“ „Mě taky má drahá.“ ..odpovedal táta a pobozkal ju. „Nějak si to ale ty naše holky venku prodloužili, asi jim zavolám“ ...pokračovala mama. „Nech je, ať se zabaví, zaslouží si trochu zábavy. A víš jak není snadné dostat se domu z centra na Silvestra. Jistě jsou už na cestě.“ „No jen aby, víš čeho jsou ty dračice schopné. Ale tak dobrá, ještě jim chvíli nezavolám. No stejně už chci pomalu domu, miláčku. Ještě si tu s tebou vychutnám krásnou minutku ve dvojici, dokouříš a pomalu se půjdeme rozloučit, ano?“ „Tak jo, a abys věděla lásko moje, docela se těším až si tě obejmu v posteli.“ Mama sa pousmiala: „Na kluky dohlíží správcová, holky by tady měli být každou chvíli, takže bychom měli mít pak na sebe klid.“ Táta sa naklonil zahasiť cigaretu a zbadal približujúce sa auto so žltým svetielkom na streche. „No vidiš, už jede nějaký taxík, to budou jistě ony“ ...povedal spokojne a obaja sa postavili a začali skladať deku. Taxík však pred domom nezastavil a išiel ďalej. „No tak nic“ ..mykol plecom táta. „Ty táto! Mě se zdálo, jakoby v něm sedela Veronika. Nějak divně přilepena o sklo na druhé straně auta.“ ....povedala ticho mama.

 „To nemyslíš vážně, že ne? Kdyby to byla Verča, tak by snad taxík zastavil. Kam by s ní jel?“ „No já nevím ....a hele, taxi se vrací, tak možná se jen otočil.“ Obaja sa dívali na blížiaci sa taxi, no ten opäť iba prefrčal na ceste. Ovšem tentokrát obaja jasne videli na zadnom okne prilepenú Veronikinu tvár, vyškerenú do bizarnej grimasy s privretými očami, zato s pusou dokorán. Od prekvapenia tentoraz otvorili pusu oni a nechápavo sa na seba pozreli: „Viděla si to?“ „No jak by ne, co to mělo proboha znamenat?“ Taxík ufujazdil a obaja stáli ako obarený. Mama vykročila dnu po svoj mobil, no táta ju zastavil: „Maminko, podívej se támhle!“ Mama sa teda otočila a pozrela sa von na ulicu. V diaľke zbadala dve ženské postavy. Ešte sa ich nedalo dobre rozoznať, no už zdiaľky sa dalo vidieť, že kráčajú zasneženým chodníkom divnými krokmi. Po chvíľke nebolo pochýb o koho ide, pretože ich hlasové prejavy bolo počuť dávno predtým, než ich bolo možné identifikovať podľa výzoru. „Řekni mi že se mi to celé  jenom zdá!“ ...povedala mu mierne šokovaná mama. „Obávám se, že ta naše klidná noc je ta tam“....odpovedal táta a keď boli ženy už blízko, začal niečo nastavovať na mobile. „Sakra jak se to ovládá, já to vůbec nepoužívám.“ „A co bys chtěl s tím mobilem, to neumíš vytočit číslo?“ „Nechci jim volat, chci zapnout kameru“ „To myslíš vážně? Ty si je chceš natáčet? Seřezat je, ne natáčet.“ Táta nestrácal kľud a len jen pokojným hlasom povedal: „Neboj všechno má svůj čas, tak ukaž, jak se to zapíná“ Mama mu teda pomohla zapnúť a nastaviť kameru. „Díky a teď se líp podívej. Už víš, proč si to chci nahrát?“ Mama si upravila okuliare na nose a sánka jej padla skoro na zem. Vpredu kráčala Jaruna, počas chôdze robila diskotékové pohyby ako na technopárty, v jednej ruke mala fľašu nejakého alkoholu a veselo si pospevovala. Sneh a mokré fľaky na jej kabáte prezradzoval, že cestou sa musela párkrát zoznámiť s chodníkom viac akoby si to možno želala. 

S Jarunou sa snažila z celých síl držat krok Terezka, ktorá za sebou po chodníku niečo ťahala. Pokrikovala na Jarunu nech sa tak nenáhli a nech ju počká. „Je to to na co myslím, Josefe? Drž mě, na mě asi jde infarkt!“ Táta stále vyzeral pokojne a kľudne si natáčal udalosti: „Ano, je to přesně to, na co myslíš.“ Jaruna konečne prišla ku dverám a asi na piaty pokus sa jej ich podarilo otvoriť. Dobehla ju aj Terezka a mama s otvorenou pusou čumela na diskoguľu, ktorú Terezka vláčila na reťazi po zemi. Bolo to proste nad jej chápanie. „Bože můj strastiplný! Jak? Odkud? A proč? Co co to proboha je? Jak je vůbec možný odněkud vymontovat diskokouli a tahat ji přes půlku města až domů?!!“ Táta sa iba decentne pousmial. „Ty máš z toho snad legraci???! Já asi dávám doma výpověď. Kristova noho! Co jsem komu udělala??!!“ Sotva holky vkročili dnu, pred domom zastavil taxík. Vystúpila, či skôr vyletela z neho Veronika a kričala pritom na celú ulicu: „Myslíš si že som nejaká pitomá turistka??!!! Ja veľmi dobre viem koľko sem  stojí cesta z centra! Koho chceš ojebať!!? Z auta vystúpil aj útlejší taxikár, ktorý sa začal dožadovať doplatku. Pravdepodobne oprávnene, keďže ju chtiac nechtiac povozil najmenej trikrát hore-dole mestom, než sa Veronika vrátila do reality a povedala mu kde má konečne zastaviť. No vrátila ako vrátila sa do reality. Skôr sa len prebudila z akéhosi delíria. Mama chcela na ňu zakričať nech neblbne, no skôr ako to stihla, Veronika začala kymácať anténou na aute, až ju odtrhla. Schmatla ju a švihajúc ňou začala naháňať taxikára. Ten správne vyhodnotil situáciu a namiesto rvačky radšej utekal a skrýval sa okolo auta. Štastím mu bolo, že Veronika sa po jednej nepodarenej otočke rozplácla na snehu ako žaba. Využil toho, sadol do auta a rýchlo ufujazdil, zatvárajúc dvere na aute ešte počas jazdy. Veronika sa narovnala, oprášila si kabát, hrdo a spokojne dvihla bradu až niekam k oblohe a zasunula si anténu do opasku na kabáte ako nejaký mušketier svoj kord. Vznešenou chôdzou vykročila smerom k dverám na dome. Po chvíli sa však jej vznešené kroky premenili na úpenlivý boj o rovnováhu  a mala čo robiť aby sa nejako vôbec dostala dnu cez dvere. „Co myslíš, neměl bych to poslat do TV? Víš do toho pořadu Voloviny, kde lidi posílají domácí videa a dá se tam vyhrát 20 tisíc za nejlepší video.“ Mame chvíľu trvalo, kým odpovedala. No najprv odpovedala úplne od veci: „Já je roztrhnu všechny jako lístek do cirkusu. Všechny do jedné. Jo cos to říkal s tím videem? Ať tě to ani nenapadne. Ostudy si užijeme dost i tak.“ „Neboj já si dělal jen legraci. To budeme mít jen na domácí použití. A kdo ví, kolik si toho budou zítra pamatovat. Můžeš jim to pak pustit, až bude mít některá námitky před výpraskem.“ ...povedal pobavene táta. „Tak za výprask můžou být ještě rády, to si ještě rozmyslím, nejraději bych je...“ Táta jej skočil do reči: „Tak už nám chybí jen čtvrtá ženská do sbírky. Kde se může poflakovat?“ „Raději na to ani nechci myslet a jdu ji hned zavolat. Alespoň že je doma tma, zřejmě ty tři satorie zaparkovaly do postele.“ ...povedala mama, no sotva stihla dohovoriť, miestnosť v ich dome osvetlila točiaca sa diskoguľa. „Ještě poslední věc mi vysvětli prosím, protože já už nechápu nic. Takovou věc nejde zastrčit jen tak do zásuvky, viď?“ „Jako proslavenej kutil ti musím říct že ne. Máš pravdu, půjdeme, už to začíná být nebezpečné.“ ...odpovedal táta, lámajúc si hlavu, ako sa holkám podarilo spojazdniť tú diskoguľu. „Odvahu! Ještě chvilku“ ...povedal táta mame s takým pohľadom v očiach, že tá hneď vedela, že sa má pripraviť na najhoršie. Táta zapol späť kameru na mobile a mama sa zhrozene spýtala: „Chceš tím naznačit, že jde domu i Monika?“ „Obávám se že ano.“ „Takže nejsi rád? Je to moc špatný?“ „No žije, udržuje rovnováhu, dokonce vypadá, že nezapomněla ani na slušné vychování.“ „Tak kde je problém?“ ....spýtala sa mama no bála sa čo i len pozrieť. „No problém by tady byl, podívej se.“ „Josefe, já se normálně bojím podívat“. „Zhluboka se nadechni, hoď se do pohody, v duchu si opakuj, že tě nic nemůže rozhodit, hummmmm....hummmmm....“ ...táta začal vydávať zvuky ako meditujúci budhistický mních. „Dýchej...táák...dobrá a teď se podívej.“ Mama sa normálne prežehnala a pozrela sa na ulicu. 

Po ceste išiel kôň a na ňom sedela Monika. Mama samozrejme len čumela bez slova. Absurdnosť celej situácie podčiarkovala Monikina nátura. Nebola by to Monika, keby len tak sedela na koni. Nie. Ona na ňom sedela hrdo, uzdu držala len v jednej ruke a druhou rukou jemnými pohybmi lakťom kývala z výšky na okolitý plebs, ako nejaká aristokratka. Ľudia na chodníku ostávali stáť a v duchu prepočítavali drinky ktoré vypili počas večera. Monika ich okrem kývnutia poctila aj pozdravom, zrejme v nemčine, alebo francúzštine, ťažko povedať. Na rozdiel od šokovaných ľudí pôsobila Monika presvedčivo a nenútene. Nechytal by sa na ňu ani Bohuš v slávnej scénke z  Kurvahošigutentagu. Keď Monika dorazila pred dom, mama s tátom si zhrozene prečítali nápis na konskom postroji: Policie. „Tak, a je to v prdeli.“ Zdiaľky už bolo počuť sirény a záblesky modro červených majákov. Na rozdiel od mámy s tátom, Monika si nerobila ani najmenšie starosti. Zosadla z koňa, uviazala ho o zábradlie, potľapkala ho a nonšalantnou chôdzou sa vybrala dnu. Sotva však urobila päť krokov, skončila zadkom na zemi. No ani to ju nevyviedlo z miery. Postavila sa, oprášila sa, povedala niečo v tom zmysle, že ako si mohol niekto dovoliť neodpratať sneh z cesty, keď madam ide po ňom domov a zmizla za dverami. Máma s tátom rýchlo vošli dnu rozlúčiť sa so susedmi a pokúsiť sa byť nápomocní pri hasení prúseru. Keď sa turbotempom lúčili, zrazu sa susedov byt ponoril celý do tmy. Vypla sa TV, svetlo, vyplo sa všetko. „Ta prokletá Terezina diskokoule“ ...zanadával si táta radšej potichu, bez toho aby sa priznal, že s vysokou pravdepodobnosťou tušil prečo sa to stalo. Obaja potom rýchlo vybehli von do tmavej ulice. Na celej ulici nesvietili lampy, no svetla bolo dosť: z majákov dvoch policajných áut, ktoré už zabrzdili pri koňovi. Mame sa trochu uľavilo, keď z jedného auta vystúpil jej starý dobrý známy náčelník Karel, v sprievode svojho pobočníka Franty. „Co to proboha vaši kluci zas vyvádějí?! Přísahám ti Martinko, já je už zavřu až zčernají. Mám já tohle zapotřebí pár měsíců před důchodem? Já bych měl už jen rozdávat odměny, přijímat děkovné listy, pojídat koblihy a kafe, a ne nahánět po městě ukradenýho koně.“ Mama hľadiac do okolitých okien, v ktorých sa začali ukazovať zvedaví susedia povedala náčelníkovi: „Kluci tady nejsou.“ „Jak nejsou? Kdo to tedy byl?“ „Máme doma jen nevěsty a dceru.“ „Kluci jsou na chatě mimo město“. Keď to počul náčelník, išiel s mamou a tátom bokom a chvíľku sa o niečom rozprávali. Náčelník sa potom vrátil medzi svojich: „Zkontrolovali jste koně? Je v pořádku?“ „Ano pane, je úplně v pořádku.“ „Venco, tak nasedej a upaluj zpátky do centra.“ „Ale náčelníku, a co pachatele?! Neměli bychom je zajistit? Anebo alespoň sepsat zápis?“ Náčelník odpovedal: „Víte jaká ostuda by to byla kdyby se to rozneslo? První nasazení koně policii v našem městě, tolik slávy kolem toho bylo, a hnedka první den si jej nechat ukrást? Cos vlastně dělal, když ti na něm někdo klidně odjel? O dva dny to bude v každých novinách a budeme pro smích celé republice. Co republice, na tomhle se budou bavit i v zahraničí. A máš snad zapotřebí, abys to měl ve služebním záznamu, Venco?“ Policajti súhlasne pokývali a dali náčelníkovi za pravdu. „Kdyby něco, tak jsme sem přijeli kvůli nahlášení porušování nočního klidu. Já to tady vyřídím se známýma“. Jeden policajt teda rýchlo nasadol na koňa, druhý sadol do auta a odišli. Na ulici aj v domoch potom opäť naskočila elektrina. Mama sa ešte bavila s náčelníkom a táta chcel vojsť dnu po malú tekutú pozornosť za spôsobené nepríjemnosti, no bolo zamknuté. Začal klopať na dvere no bezvýsledne. Mladý policajt Franta sa ponúkol, že to skúsi on. Táta odstúpil a Franta zaklopal. „Otevřete dveře! Tady policie!“ Niektorá zo žien sa pozrela von cez kukátko a keď zahlásila ostatným, že vonku videla policajtov, ženy to vôbec nerozhodilo. „To bude striptýz!“ ...zavelila Monika a spoločne s Veronikou si začali upravovať šaty a nacuchávať zvodne vlasy. Terezu konečne prestala zaujímať jej znefunkčnená diskoguľa a pridala sa k nim. Jaruna išla otvoriť, no keď uvidela Frantu pochopila, že nejde o žiadny striptíz. Veľmi dobre sa na neho pamätala, keď spolu s Jankou a Veronikou skončili pred pár rokmi po rvačke na diskotéke, na policajnej stanici. „To je opravdová policie" zakričala a nenapadlo jej nič lepšie ako Frantovi zabuchnúť dvere pred nosom. Veronika poňala situáciu vskutku akčne. Rozhodla sa asi, že násilia bolo na dnes dosť a zahájila plán úteku. Vbehla do spálne, niečo odtiaľ uchmatla a utekala k oknu. Videla len policajné auto, nevšimla si vedľa stojacich policajtov s mamou a tátom. Medzitým sa k nim vrátil aj Franta podať hlásenie, že mu bol osobou ženského pohlavia vnútri obydlia zamietnutý prístup. No kým hocikto stihol čokoľvek povedať alebo urobiť, v okne sa objavila Veronika s rozpaženými rukami, držiac v nich maminu veľkú podprsenku. Mama narýchlo nevedela či na ňu má zakričať, alebo byť radšej ticho, aby nevzbudila už aj tak dostatočne veľkú pozornosť susedov. Nakoniec sa z obavy o zdravie svojej nevesty rozhodla pre prvú možnosť. Okno nebolo vysoko, no mama dostala strach. Akoby tých emócii ešte nemala na dnes dostatok. Veronika si však maminu hlasitú a ráznu výzvu, aby neblbla a zmizla z okna, vysvetlila po svojom a skočila dolu. Maminu podprsenku pritom použila ako padák. Samozrejme, akokoľvek bola podprsenka veľkoryso dimenzovaná, poslúžila skôr ako obdivuhodný predmet pre prizerajúcich sa ľudí, než ako funkčná technická pomôcka pre zoskok. Veronika doslova zmizla v kope snehu pod oknom a Franta, ktorý stál najbližšie, ju hneď začal ratovať zo snehu. Veronika vyzerala ako snehuliak, ale bola našťastie v poriadku. Usmiala sa na Frantu, klepla mu prstami na spodok brady, aby zavrel pusu, žmurkla naňho a doslova vyštartovala spať domov. Vtom sa z okna vyklonila aj Jaruna, ktorá sa chcela pozrieť za Veronikou, no aspoň že ona našťastie nemala v pláne zoskočiť. Neodpustila si však vypustiť bombu vo forme prvej tohtoročnej šable, pred ktorou Franta uskočil len v poslednej chvíli. To už bolo na mamu priveľa. V očiach sa jej zjavili hromy blesky, dobre že sa jej neparilo z uší od hnevu. Vtom sa ozval Franta: „Pane náčelníku, nepočkáme raději venku? Dovnitř můžeme jen když hrozí újma na majetku, životu nebo zdraví.“ Táta hľadiac na mamu povedal: “Obávám se, že ta újma je víc než reálná, raději pojďme dovnitř všichni, snad je pak máma nezamorduje všechny čtyři.“ Tak sa aj stalo. Dvere Veronika samozrejme nezamkla v tom zhone. Keď policajti s mamou a tátom vošli dnu, ženy sa zrazu robili akoby sa nič nestalo. Síce dosť negramotne, no predsa len vrteli telami do rytmu muziky a  pojedali pritom jednohubky. „To mi jen tak blbneme, nic se neděje“ .... povedala s úsmevom Veronika, ktorá bola mokrá až po uši. To mámu doslova rozzúrilo. „Co prosíím?! Nic se neděje? Já tě....“ ...táta s náčelníkom doslova zachytili mamu, inak si radšej ani nechcime predstaviť čo by s ňou porobila. Našťastie pohľad na mamu krátko pred apokalypsou trochu schladil aj holky a ohlásili, že sa radšej pôjdu dať trochu do poriadku do kúpeľne. Mama sa ale skľudnila len málinko. Náčelník ju potľapkal po pleci: „Já ti vůbec, ale vůbec nezávidím. Já tě dokonce upřímně lituji. Když tady nemáš tu svoji bandu kluků, tak je zastoupí druhá polovina ansámblu. Já to nechápu, taková hodná ženská a takhle ti tu dobrotu oplácí.“ „Já ti nevím Karle, oni jsou sice dračice, ale tohle jsem ještě nezažil. Něco mi tady nehraje. Byly venku jen chvilku, nerozumím jak se mohly takhle ztřískat. Opily se i jindy, ale tohle svět neviděl.“ ....dodal táta. Franta sa pridal tiež: „Neberou nějaké drogy?“ ...“No dovolte Františku“ ...ozvala sa nečakane pohoršene mama. „Tak jo, my půjdem. Ony ať už zůstanou doma a nedělají kravál, aby nás sem nevolali sousedi.“ ...povedal náčelník. Táta rýchlo priniesol dve fľašky koralky. „Ale to mi nemůžeme....“ ...povedal náčelník. „Trvám na tom, Karle“ ...odpovedal táta. „No tak když na tom trváš, není slušné odmítnou pohostinnost domácích“...povedal náčelník a vzal si fľašky pod kabát. Mama ho išla odprevadiť a náčelník poslal Frantu naštartovať auto. Potom sa jej ticho prihovoril: „Tohle je docela velký průšvih, a tak trochu riskuji i já, nejsou to sice kluci ani malé holky, ale asi by nebylo správné, aby jim to jen tak projelo. Víš, na co myslím.“ Mama trochu urazene pokývala hlavou: „No ale Karle! Kolik let se známe? Ty myslíš, že bych to nechala jen tak? Mě nezajímá kolik jim je, zítra se osobně postarám o to, aby na tenhle průšvih nezapomněly. Rákoska bude mít posvícení a dostanou jako ještě nikdy.“ Náčelník uznanlivo pritakol hlavou a s úsmevom povedal: „To rád slyším, a kdybys potřebovala úřední dohled, tak zavolej, já ho rád provedu.“ „O tom nepochybuji Karle, ale já si vystačím sama. Budou to mít se vší parádou, neboj se. Ale můžu ti dát slovo, že když ještě jednou provedou něco takového, tak ti je osobně naložím do auta a osobně ti dám požehnání, abys je na stanici seznámil se svým služebným řemenem jako za starých časů.“ ...povedala mama a konečne sa aspoň málinko ukľudnila. Náčelník Karel sa odlúčil a mama zavrela dvere. Jej hnev možno poklesol s stupienok nižšie, no energia žien a ich pártychtivosť neklesla ani o málinko. Vstúpili aj s tátom do obyvačky a v nemom úžase hľadeli, ako ženy utvorili vláčik a spievali si „jede jede mašinka, kouří se ji z komínka, jede jede do dáli, veze samí vožralý“ .... Jaruna pritom pískala na papierovú rolovaciu píšťalku, Terezka rozhadzovala okolo seba konfety, Veronika to kouření brala doslovne a slastne si poťahovala z cigarety, no a Monika na konci pomysleného vláčika dopíjala posledné zvyšky z fľašky. Do cesty tomuto podivnému ožralaexpressu sa ale nekompromisne postavila mama a napriek protestom, neuhla ani o centimeter. Ženy to však neodradilo a poňali to ako výzvu. Obkolesili ju, a ani sama nevedela ako, zrazu sa ocitla v strede vláčika. Mama sa nestihla ani spamätať a už ju popoháňali do rytmu. Táta sa snažil pôsobiť vážne, ale keď to videl, tak nedokázal udržať smiech. Mame to ale nebolo smiešne ani trochu a na tátu hodila škaredý pohľad. Ten musel následne uznať, že zábavy bolo na dnes viac než dosť a je na čase túto divočinu rázne ukončiť. V tej chvíli sa aj ožralaexpress vykoľajil, ako sa Veronika snažila uhasiť cigaretu v pohári a Monika zas v rovnakej chvíli položiť prázdnu fľašku na stôl. Ženy namiesto toho aby jedna pustila druhú, sa ale z nepochopiteľných príčin pevne držali a snažili sa udržať na nohách. To sa im samozrejme nepodarilo a rozplácli sa po zemi ako zhnité hrušky. Ako bohyňa hnevu a pomsty nad nimi stála mama, ktorá ako jediná zostala stáť pevne na zemi. „Tak to by snad stačilo!“ ..povedala prísne, s rukami vbok. „Vyhlašuji silvestr za ukončený. Všechny se okamžitě posbírejte a honem spát! Bez odmlouvání! Jinak za sebe neručím!!!“ Ženy konečne stíchli a začali sa zbierať zo zeme. Pohľadmi dávali najavo, že im to nie je vôbec po vôli a spánok je to posledné na čo majú chuť. No pohľad na mračiacu sa mamu a prísne hľadiaceho tátu,  im ubral málinko z nebojácnosti a začali si hľadať mobily, ukladať veci do kabeliek, nalievať si minerálku. Půjdeme se s tátou zatím umýt, až vyjdeme ven, tak budete všechny buďto v posteli, anebo nastoupené na hygienu před koupelnou, jasné?“ Ženy prikývli, no sotva zadržiavali smiech a nenápadne jedna mrkala na druhú. „Je tady něco k smíchu, Jaruno??!!!“ „Ne mami“ „Tak proto, tak dělejte, nebudeme tam s tátou dlouho.“ Mama sa potom rychle umyla na striedačku s tátom a keď si umývali spolu zuby, zrazu z obyváku začala dunieť hlasná muzika. Táta sa rozzlobil a ešte s kefkou v ústach siahol na miesto, kde máva v kalhotách svoj opasok. Úplne zabudol, že už je v pyžame. Tentokrát sa mama zasmiala na ňom, čím mu oplatila ten vláčik. No keď si vypláchla ústa, zvraštila obočie: „Tak teď něco uvidíte, tohle jste už opravdu přehnaly.“ Táta si vybral kefku z úst, položil jej jemne ruku na rameno a povedal jej: „Teď musíš byt klidná, neztrácej nervy. Nenech se vyprovokovat. Měj pevnou ruku, ale konej rozumně.“ Mama si povzdychla: „Nemyslela jsem, že se někdy dožiju tohohle. Musím to ale udělat, jinak to nepůjde. I když to udělám fakt nerada.“ Táta jej prikývol a mama vykročila do obyváku, kde sa zábava medzitým opäť rozbehla na plné obrátky. Mama vypla muziku a s prísnym výrazom v tvári vykročila k Jarune, ktorá bola najbližšie. Keď sa tá ocitla zoči voči maminej tvári, bolo neskoro na akúkoľvek reakciu. Schytala od mamy takú facku, že sa otočila na opätku. 

Snažiac sa reflexívne niečoho narýchlo zachytiť, zdrapla ramienko na maminých šatách a padajúc na zem jej strhla tie krásne šaty po pás. Keď sa Jaruna postavila späť na nohy, držiac sa za červené líco, schytala hneď nemenej veľkú facku aj na druhé líco: „A tohle máš za ty šaty.“ ...povedala prísne Jarune, ktorá už začala popoťahovať. To že zostala nahore iba v podprsenke, ale mamu nijakým spôsobom nezbrzdilo a nebrala na to žiadny ohľad. Nemienila strácať ani sekundu napravovaním si šiat a valila sa ďalej ako tank k svojej druhej obeti. 

Tereze sa najprv zdal pohľad na to, ako Jaruna nechtiac vyzliekla mamu do podprsenky smiešny, no len do okamihu, než si uvedomila, že mama si vzala na mušku aj ju. Od prekvapenia zostala stáť ako zarezaná, takže mama mohla bez problémov namieriť na jej krásne líčko a strelila jej takú facku, že z nej povyletovali konfety na všetky strany. Tereza sa zapotácala v daždi konfiet a mama možno aj sekundu rozmýšľala, či jej streliť aj druhú facku, no jej pozornosť okamžite upútala Veronika. Tá sa nechystala dať svoju kožu lacno. Nechala teda Terezu, ktorá sa rozplakala tak, a urobila krok smerom k Veronike. Tá ako niekdajšia karatistka začala niečo pokrikovať v Japončine a zaujala bojové postavenie. Podľa jej vlastných pokrikov to bolo nejaké šočin-dači. Potom si naprázdno párkrát zašmátrala rukami vzduchom, urobila jeden kop do neznáma, vykríkla mawashigeri, gedan-cuki kiai !!! urobila otočku, opäť další úder nikam, ďalšia otočka, až sa ocitla v dosahu maminej ruky. Mama len mykla plecami a strelila jej takú facku, že Veronika si zaplávala vzduchom ako v matrixe. „A tady máš mámahmata, ty strašidlo májové!“ ..povedala Veronike, ktorá razom vytriezvela.

 „A pojď si pro druhou. Tu budeš mít za to, že ses chtěla se mnou prát!“ ...povedala jej prísne. Veronika si držala štipľavé líce a pomaly sa postavila. Pozrela sa rezignovane na mamu a zakryjúc si aj druhé líco jej povedala: „Ale ja už nechcem mámahmata. Už budem dobrá.“ „Přijmi svůj trest jako bojovnice a ne jako zbabělec Veroniko-san!“ ...zahlásila mama trochu ironicky, hlasom senseia. Veronika ale v tom svojom rozpoložení nebola schopná rozoznať akúkoľvek iróniu a zobrala to vážne. Prišuchtala sa a pomalinky, po milimetroch si dala dolu ruku z nedotknutého líca. Pozerala sa smutne na mamu a tá si len v duchu povzdychla: „Ach ty dračice, ty mě nikdy nepřestaneš překvapovat.“ Povzdychla si ešte raz mama a strelila jej sľúbenú druhú facku. Veronike sa vykotúlali slzy a skrivila sa jej tvárička do plaču. No prijala svoj údel a poslušne vykročila k Jarune a Tereze, ktoré už začali upratovať stôl. Monika nemala v úmysle čakať, až sa dostane na rad a pokiaľ mama dvíhala ruku na druhú facku Veronike, zahájila strategický ústup. Nenápadne sa snažila prejsť poza mamin chrbát a nakoniec sa jej aj podarilo prešmyknúť sa. Keď však už s víťazoslávnym úškrnom prestupovala prah dverí, zrazu ucítila bolesť na uchu. „Kam pak máte namířeno mladá dámo?“ ...spýtala sa mama, poťahujúc ju za ucho späť do obyváku. Monika zacúvala dozadu a trochu sarkasticky poznamenala: „Mně z toho nemůžeš vynechat, viď? To by se ti asi něco stalo...“ „To tedy nemůžu, ještě by sis namlouvala, že se ti věnuji míň než ostatním.“ Mama si ju pootočila, pustila jej ucho a z fleku jej strelila. Monike sa v očiach zaleskli slzy, no hneď ako sa spamätala, chystala sa povedať niečo hodne štipľavé. 

V tom jej nečakane priletela facka aj na druhé líco a Monika razom kapitulovala. Namiesto ostrých slov sa zmohla len na tiché, plačlivé: „Za co?“ „Za to žes byla drzá a chtěla utéct!"  Monika nie je zvyknutá na takéto jednanie a chvíľku ostala ako obarená. Potom sa však so stiahnutými ušami radšej pobrala k ostatným ženám. Doma nastal konečne kľud. Vo dverách sa objavil aj táta a spolu s mamou sa pozerali na tú spúšť v obývačke. „Pojď raději spát, zítra to dají ženy do pořádku a ty větší opravy udělám já, už ses dneska narozčilovala dost. Stejně s tym dneska moc nenaděláš. Ženy sa poberali do kúpeľne alebo do izieb a mama zhasla. Ľahla si s tátom do postele, no kľudne spať veru nemohla. 
Niežeby mali ženy chuť ďalej sa zabávať, to nie, no začali mať postupne úplne iné starosti. Najčastejšie so zvracaním a presunom k wc, keď sa potkýňali a narážali do všetkého možného, vrátane Terezky, ktorá nebola schopná dostať sa z wc späť do postele a zaspala cestou na zemi. Rovnako aj prezlečenie sa do pyžama bolo pre ne nesplniteľným úkonom. Väčšinou sa im to podarilo tak do polky. Ženy chodili na wc zvracať ako na klavír, a keď bolo obsadené, tak to pustili aj do umývadla. Chvíľku bolo ticho, táta zamrmlal v polospánku čosi o tom, že už bolo načase. No mame sa to nezdalo. Síce bola nahnevaná a v duchu si predstavovala ako si to s nimi zajtra vybaví, predsa len jej starostlivá povaha jej nedovolila len tak zaspať. Postavila sa z postele a nazrela najprv do wc. 

„Ježíšimaria!“ ...zvolala keď uvidela sedieť na zemi Moniku s hlavou odvisnutou v záchodovej mise. Rýchle ju vytiahla, snažila sa Moniku trochu prebrať, no tá bola úplne mimo. Prebrala sa až, keď ju trochu poumývala vodou. Monika sa potom namiesto wc misy zavesila na mamu a mrmlala jej: „Já vím že mě nemáš ráda, híík... Ale já tě mám ..híík...moc ráda. Sem jiná, ale mám tě ráda stejně ..híík..stejně jako ostatní holky..híík...víš?.. víš to..híík...?“ Mama jej pomohla vstať a podopierajúc ju opatrne viedla do izby. Celou cestou ju musela ubezpečovať že ju má rada a závisí len na nej aký budú mať spolu vzťah. Druhýkrát zvolala ježišimaria keď uvidela ležať na zemi Terezku. Od pasu dolu uplne nahú. „Šmárja, ještě že táta už spí“...pomyslela si, opatrne ju obišli a vošli do Pavlovej izby. Nakoniec Monika dala mame pusu a padla do postele kde zaspala tuhým spánkom. 

Mama sa rýchlo vrátila k Tereze a kedže vedľa nej ležali iba večerné a šaty a kalhotky, tak jej narýchlo natiahla aspoň tie kalhotky. Odtiahla ju do izby, kde ju horko-ťažko uložila do postele a skontrolovala,  či je v poriadku. Tereza sa spokojne prikryla, so zavretými očami sa usmiala a vypýtala si pusu. „Na prdel zasloužíš, že si tejden nesedneš, náno jedna pitomá, ne pusu“ ....povedala si v duchu mama, no pre pokoj v dome pobozkala Terezu na čelo. Tereza jej tíško povedala: „Mám tě moc ráda, mami.“ ...a rovnako ako Monika zaspala. „To mi dělají schválně, no počkejte až se probudíte, já se opít sladkými řečmi nenechám, zlatíčka“...pomyslela si mama, ale hneď začula zvuky, ako sa niekto márne snaží dostať na wc. Bola to Veronika, značne dezorientovaná. Mama jej pomohla na wc, no bohužiaľ, tým to neskončilo. Musela ju podržať za vlasy nad misou aby sa vôbec trafila. 

Keď si konečne uľavila, poďakovala mame za pomoc, ošpliechala si tvár vodou a ubezpečila mamu, že naspäť trafí aj sama. Potkla sa však hneď o prah dverí a už letela dolu, keď ju mama v poslednej chvíli zachytila. Veronika sa na svoju záchrankyňu pozrela vďačným pohľadom, narovnala sa a dala mame pusu na líco. Ďalšiu pomoc už neodmietla a tak opierajúc sa celou váhou o mamu, dotackala sa do postele, kde okamžite zaspala. Mama si povzdychla a išla skontrolovať aj Jarunu. Tá podobne ako Terezka, zaspala od pásu dolu nahá, no aspoň vo svojej posteli. Aj keď nohy jej trčali na zem.

Mama jej rozopla podprsenku a stiahla dolu nočnú košeľu. Uložila ju do postele a keď bola na odchode Jaruna sa náhle ozvala: „Voooduuuu“.....poprosila hlasom ako
zablúdený turista po dvoch dňoch na Sahare. „Snad alespoň poprosíš“ ...povedala mama a odpoveďou jej bolo asi sto prosíkov. Priniesla jej teda vodu a pomohla jej napiť sa, aby sa neobliala. „Mami?“ ..povedala tíško Jarunka keď dopila. „Ano Jarunko. Já vím, máš mě ráda“ ....povedala už značne unavená mama. „Ne, to je slabý slovo, já tě mám víc než jen ráda. Když mě Jarda přines a ty ses mě ujala, tak to byl nejlepší den mýho života.“ Mama sa usmiala, dala Jaruně na pusu na líčko a tá spokojne zaspala. Mama sa vrátila k tátovi, ktorý prekvapivo nespal, keby náhodou potrebovala pomôcť. Ľahľa si do postele a už asi stýkrát si tej noci povzdychla: „Ach vy moje holky. Umíte být tak milé,  hodné a laskavé když chcete. A já vás mám tak moc ráda. No právě proto bude zítra výplata. A opravdu pořádná. Máte se na co těšit, zlatíčka“ Potom už konečne zaspala a s tátom si ráno dobre prispali. Zobudili sa preto pomerne čerství, do mrazivého, no krásne slnečného dňa. Táta navrhol odignorovať obyvák, načo si kaziť náladu. Jeho plán s dobrou náladou však dostal trhliny, keď vhupol do svojich nových papúč, ktoré dostal na Vianoce. Začul začľuptanie a pocítil vlhkosť. „No fuuj to je hnus, to jsou prasata! Moje měkkoučké nové pantofle! Ony mi do nich normálně nablili!“ Kým si táta umýval nohy, mama mu sľúbila, že papuče budú náležite pomstené. A že mu kúpia nové. Tátovi sa rýchlo vrátila nálada a keď sa najedli a teplo obliekli, vyrazili spoločne s mamou na priehradu. Na zimu boli zvyknutí a tak si užívali v krásne zasneženej prírode, popíjali punč, táta predviedol mame svoje korčuliarske dovednosti, mama sa slnila pod modrou oblohou, proste novoročná zimná idylka. Doma u mamy sa však o nejakej idylke nedalo hovoriť ani náhodou. Ženy sa pomaly prebúdzali a postupne si uvedomovali, že v noci nebolo všetko s kostolným poriadkom. Hlavy boleli, žalúdky sa krútili, v puse suchoty. Niektoré sa len nechápavo pozerali okolo seba, iné sa čudovali, že v čom to spali. Postupne sa začali schádzať v kúpeľni. Pohľad do zrkadla sa pre ne rovnal menšej katastrofe. Oči červené, vlasy rozcuchané, líčenie roztečené. „Holky co se to včera vlastně stalo?“ ....spýtala a zachrípnutým hlasom Tereza. „Ja neviem Terezo, ale tuším, že máme strašný průser.“ ...odpovedala jej Veronika. „Raději nic neříkej ty Sibylo, ono se to pak vždycky děje i ve skutečnosti“ ....odpovedala Monika a čumela v zrkadle na svoje umelé mihálnice, ktoré sa zachovali iba nad jedným okom. Jaruna sa chcela osprchovať, no vo vani boli ovracané papuče. „No fuj, táta si poblil pantofle“ ...povedala a musela si zakryť nos, lebo sa jej prevrátil žalúdok. „Proč mám ten pocit, že to nebyl táta?“ ....ozvala sa Tereza a Monika s Veronikou jej prikývli. Holky s odvrátenými hlavami osprchovali papuče a potom ich vyniesli von. Očistili vaňu a postupne sa dávali ako tak dohromady. Keď už všetky zmyli zo seba pachuť včerajšieho večera a nevyzerali ako miss zombie, išli sa obliecť do izieb. Pritom zaplakali nad stavom svojich krásnych šiat a aspoň si ich vyvesili, aby sa im ďalej nekrčili. „Holky, podívejte se. To je tak milé!“ ....zvolala Monika, ktorá ako prvá vkročila do kuchyne. Ostané ženy sa k nej hneď pridali a obzerali sa. Na sporáku vyvoniaval hovädzí vývar, na prestretom stole boli pripravené raňajky, šálky na kávu a fľaša vysoko mineralizovanej vody. „To vám řeknu, ty naši kluci se uměli dobře narodit. Anebo věděli, kým se nechat adoptovat. Martina je vážně milá a skvělá ženská“ ...pokračovala Monika a ostatné jej dali za pravdu. Mama dobre vedela, čo im teraz pomôže a ženy tým veľmi potešila. Síce ešte neboli ani zďaleka fit, no všetky sa usmiali a poslali mame aspoň vzdušný bozk na diaľku. Natešené pristúpili k stolu, no Veronike a Jarunke zrazu úsmev na tvárach zamrzol. Všimli si totiž v strede stolu lístok s odkazom. „Co je to s váma holky? Co se tak divně díváte, stalo se snad něco?“ ...spýtala sa Terezka a Monika v dobrej nálade dodala: „Pojďte se najíst, nestojte tam jak strašáci v kukuřici!“ Veronika s Jarunkou však akoby boli hluché a dívali sa len jedna na druhú. Veronika sa ozvala: „Prečítaj to ty.“ Jarunke sa do toho veľmi nechcelo: „Ty to přečti, já se bojím vzít to i do ruky.“ „Ty si doma, čítaj, ja neviem tak dobre česky“ „Co tak najednou Veroniko.“ 

Tereza už ďalej nevydržala len tak sa ne dívať, pokrútila hlavou a vzala lístok zo stola: „Co blázníte, prosím vás, tolik povyku kvůli jednomu vzkazu.“ ....a začala čítať: „Přeji vám krásný novoroční den, milé holky. Doufám že jste se ze včerejška vyspali. Připravila sem vám lehkou snídani a vývar, určitě vám přijde vhod.“ Monča, ktorá už pojedala raňajky jej skočila do reči: „No vidíte ženské, obyčejnej vzkaz, měli byste se vidět jak vypadáte, nevím co máte za problém“. Tereza pokračovala v čítaní: „S tátou jsme si vyrazili na přehradu, plánujeme se vrátit tak kolem druhé hodiny. Kluci přijdou ještě později, ale to už asi víte. Až se najíte a vypijete si kafíčko, bylo by od vás hezké, kdybyste si po sobě uklidily obývák po včerejšku...“ ....“No s tím se dalo počítat, uklidíme to, času máme dost“ ....opäť jej skočila do reči Monika. Tereza na ňu pozrela, nech už je ticho. Potom sa pozrela späť na lístok a zrazu pobledla. Veronika s Jarunou si len smutne povzdychli: „A je to tady.“ Tereza zmĺkla. „No čti dál, proboha, co to s váma je dneska??“ ....ozvala sa opäť Monika s plnými ústami. Prehltla, natiahla sa k Tereze, uchmatla jej lístok z ruky a čítala ďalej: „...Nerada bych vás totiž vyplácela v takovém bordelu. Jelikož je zima a keře jsou zasněžené, tak vás samozřejmě nebudu posílat trhat ven pruty.  Jaruna s Veronikou ví, o čem mluvím. Ovšem myslím, že stará dobrá rákoska taky odvede svou práci více než uspokojivě. Takže milé dámy, až uklidíte, půjdete si za skříň vybrat vhodnou rákosku. Jaruna je v tomhle z vás asi nejzkušenější, takže si nechte od ní poradit. Aby bylo jasné, pro ní to platí jako příkaz a pro vás mé milované nevěsty, je to na vlastním uvážení, jestli přijmete odpovědnost za své včerejší chování. Můj postoj znáte. Nemám v úmyslu nechat se ochudit o své vnoučata jen kvůli tomu, že se neumíte chovat, jak se na ženy ve vašem věku sluší. Budete moci k nám chodit i nadále, ale ode mně víc než pouhé strpění vaší přítomnosti už dál pak očekávat nemůžete. A jestli potřebujete ve vašem rozhodování trochu pomoci, na stole je tátův mobil. Vyhledejte v něm video a pustťe si jej. Až se vrátím domů, dáme si společně teplý čaj a já se pak půjdu převléci. Ta, která z vás s výpraskem souhlasí, půjde pak rovnou do obýváku. Až tam vejdu, chci aby byla rákoska už připravena na stolku a vy budete stát seřazené hezky vedle sebe. Ta, která se rozhodne výprask neabsolvovat, půjde do svého pokoje a počká, až si se zbylýma vyřídíme vzájemné záležitosti a až se vrátí její manžel. Jo, a abych nezapomněla, výprask bude samozřejmě prováděn od začátku až do konce na holou. Předem vás musím upozornit, že té z vás, která dostane výprask, se určitě pár dnů na židli nebude sedět pohodlně. Tak ještě jednou, dobrou chuť holky a brzy se uvidíme. Líbám vás všechny, vaše máma Martina.“ Monika položila mlčky papierik na stôl. V kuchyni nastalo vzhľadom na počet prítomných žien, neobvyklé ticho. „Rákoskou?“ ...prelomila mlčanie Monika. „Vždyť Pavel ječel jako postřelený Placido Domingo, když jej máma řezala rákoskou za to puštěné prase.“ Jaruna povedala: „Kluci jsou bábovky, my to zvládneme líp.“ „Blázníš snad? Vždyť je to mužskej a má skoro dva metry! Tys už dostala na holou rákoskou?“ „Jo dostala“ „A jaký to bylo?“ Jaruna stíchla. „No tak vidíš!“ ... „Ale dá se to prožít“ ... „Jasně, ale prožít se dá i Guantanámo!“ „Terezo, dostala jsi někdy rákoskou?“ Prestrašená Tereza mykla hlavou, že nie. „A ty Veruno?“ ... „No ja viem ako štípe a bolí rákoska. Už som mala tú česť. Ale plnohodnotný výprask rákoskou som ešte nedostala.“ „Plnohodnotný? Jak to myslíš, co to jako plnohodnotný výprask je?“ ... „No to je 25 na holý zadok. Minimálne“ .... „Ježíši, prý minimálně“ ... „Ale keď som bola v podobnej situácii pred pár rokmi s Jarunou a Jankou, tak som dostala 32 prutom, to musí byť veľmi podobné.“ ...“A to dobrovolně?“ ... „Áno, ale vtedy sme mali strašný prúser.“ ... „No že ses mi nikdy nepochlubila“. „Uklidni se Moniko, nejdřív si pusťme to video a pak se uvidí co dál. Pamatujete si vůbec, co jsme vyváděly?“ ...ukončila túto debatu Jaruna. Ženy zakrútili hlavami, lebo každá z nich si pamätala len nejasné záblesky. Ich pamäť nebola schopná poskladať si udalosti včerajšej noci do nejaké súvislého a zmysluplného deja. Sadli si teda čo najbližšie k sebe a pustili video na tátovom mobile. Dlho netrvalo a kuchyňou sa začali ozývať pokriky ako „To ne! Jen to ne, proboha, to sem byla já?! Tomu nevěřím....prosím vypněte to, já se na to nemůžu dívat! Sodoma gomora! Ježišimária! Hergot! Holky, to je průser jak Brno!“ Občas sa síce niektorá zasmiala, no smiech ju veľmi rýchlo prešiel, keď sa objavila sama v roli účinkujúcej. Monika bola zatiaľ v pohode: „No já nevím holky, asi jste v tom jen vy samy, já tam nic nevyvádím“ „Jen si počkej Mončo, na tebe dojde určitě taky“. ..povedala Tereza a mala pravdu. Monika, pozerajúc sa na seba ako prichádza na policajnom koňovi, najprv skamenela ako socha a potom skoro padla zo stoličky. Ženy striedavo bledli od hrôzy a červenali sa od ostudy. Keď sa video skončilo, nastalo opäť ticho. Na hodne dlhú chvíľku. Ženy len ťažko spracovávali to, čo práve videli. Napokon sa ozvala prekvapivo Tereza, ktorá toho zatiaľ povedala najmenej: „Holky, já si zasloužím seřezat jako žito. Jedu v tom s tebou, Jaruno. Nejen proto, že bydlím doslova par kroku odsud a neumím si ani představit, jak bych se dívala tchyni do očí takřka denně. Já do toho obýváku prostě musím i kvůli sobě. Jinak bych si to neodpustila.“ Po Tereze sa ozvala Veronika: „Priznajme si, že to čo sme včera produkovali, bolo proste niečo hrozné. Fakt hnusne sme pokazili taký krásny silvestrovský večer. Čudujem sa, že nás mama neprizabila už v noci a že ešte s nami po tom všetkom jedná takto milo a korektne. Možno si to ani nezaslúžime po tom včerajšku. Nemám to svedomie odmietnuť jej ponuku na zmierenie. Pôjdem s vami do obyváku holky, aj keď viem že asi budem bitá, ako asi ešte nikdy.“ Monika chvíľu váhala, ale keď videla pohľady ostatných žien, jej inokedy nezlomná hrdosť, ba až pýcha nemala šancu premôcť jej svedomie a pocit ostudy. „Tak jo, byly jsme v tom společně včera, tak si to taky budeme dneska muset slíznout společně. Jsem v tom s váma, samozřejmě....i když....i když...no i když já nevím, jestli vydržím takový výprask a neuteču“ ....zaleskla sa jej slza v oku. Holky ju utíšili a spolu sa objali. „Neboj jasně že to vydržíš, všechny to vydržíme.“ ... „Neboj se, dostaneme, co nám po právu patří a pak bude vše dobrý.“ ... „Ukážeme mame čo sme zač, budeme statočné, neboj. Ona vždy dobre vie čo robí, nemaj strach.“ Holky dopili kafé a rýchlo išli poupratovať obývačku, aby to stihli do príchodu mamy a táty. Samozrejme že najprv sa zhrozene obzerali, keď uvideli tú spúšť. Porozlievané pitie, špaky a jednohubky na zemi, zemiakové lupienky rozsypané a pozastrkované v sedačke, gauč prevrátený, farebné konfety úplne všade... Všetko to korunoval vytrhnutý luster a rozbitá diskoguľa pod ním. Pustili sa však do práce ako fretky, občas pritom jedna našla druhej náušnicu, hodinky, či rúž. Po hodine mali hotovo a Veronika dokonca zapojila späť aj luster a zamaskovala sádrou strop okolo neho. Ženy sa spokojne pozerali na výsledok svojho snaženia a už sa chystali do kuchyne, keď sa trochu rozpačite ozvala Jaruna: „Holky...hele, na něco jsme zapomněly.“ Ženy si povzdychli a nemuseli povedať ani slovka, vedeli presne, čo má Jaruna na mysli a dobre vedeli kde to hľadať. Pristúpili k skrini a Jaruna vytiahla spoza nej maminu legendárnu veľkú vázu, plnú trestných nástrojov. Ženám poklesli čeľuste. Len nedávno pred sviatkami tu za skriňou upratovala Tereza s Jirkom. Keď Tereza tú vázu uvidela, len civela na ňu s rešpektom a bez jediného slovka. Vtedy by ju ani v najhoršom sne nenapadlo, že bude mať tú česť zoznámiť sa s niektorým z týchto bolestivo vyzerajúcich nástrojov, nehovoriac o tom, že už tak skoro. Jaruna sa začala opatrne prehrabávať vo váze a nesmelo sa k nej pridala aj Veronika. Veronika vytiahla jednu tenkú rákosku a mrkla na Jarunu, no tá len nesúhlasne pohýbala hlavou: „Z té jsme už vyrostly, ta by se mámě nelíbila. Jen bysme ji zbytečně podráždily. Ukaž tuhle?.......No ta je už lepší. Ale nevím.“ Veronika si s rešpektom, ale zároveň delikátnou zvedavosťou v očiach prezerala a ohmatávala zbierku maminých rákosiek a ostatných trestných pomôcok. „Jejda Jaruno a táto je na koho?“ ...ozvala sa keď vytiahla tú najväčšiu. „Tu má asi jen pro jistotu na nějaké kriminálníky, tu jsem jakživ neviděla v její ruce.“ .... „Ježíši holky, co to s vámi je? Vy máte snad nějaký fetiš na rákosky? Vždyť je to už úchylný, jak si vybíráte rákosku na vlastní prdel. Takhle pečlivě si nevybírají některé ženské v mém krámě ani šaty na ples.“ ...ozvala sa Monika, ktorá sa snažila byť nad vecou, no bola zjavne čím ďalej nervóznejšia. Veronika potom natrafila na ďalšiu rákosku. „A čo táto? Ja sa veľmi nevyznám, ale vyzerá fakt bolestivo.“ „To máš pravdu Verčo, to můžu potvrdit. Tou jsme dostaly od táty společně se Sylvou a Olinou, když jsme si udělaly před pár letama doma nepovolenej mejdan s vodkou a cígama. „To si takhle pamatuješ?“ ....spýtala sa Tereza. „Si piš. Rákoskou nedostávám tak často, a už vůbec ne společně s kamarádkama. Neboj, dnešek si budeš taky dlouho pamatovat Terezo, to sem si jista. A tvoje prdelka taky.“ Terezke to neprišlo ani trochu zábavné, presne naopak. Potom zrazu Jaruna a Veronika skoro súčasne objavili ďalšiu rákosku. Veronika ju prenechala Jarune. Všetky ženy potom sledovali ako ju tá pomaly a opatrne vyberá z vázy. Akoby to bol nejaký posvätný meč. Hneď bolo všetkým jasné, že našli tú správnu rákosku. Bola to svižná rákoska, trochu dlhšia a hrubšia ako tá, ktorou dostala pred pár rokmi Jaruna s kamarátkami. Priam výstavný kus, so zdobenou rukoväťou na držanie. Jaruna ju podala Veronike a tá si ju zobrala a poťažkala s neskrývaným rešpektom. 

Podala ju ďalej Tereze, ktorá sa ju najprv zdráhala čo i len  vziať do ruky. Keď sa konečne odhodlala, tak sa jej v rukách až triasla. Rýchlo ju chcela podať ďalej, no Monika zdvorilo odmietla so slovami, že jej viac než dosť postačuje aj to, že sa s ňou čoskoro bude musieť zoznámiť jej zadok. Tereza teda rýchlo položila rákosku na stolík a Jaruna odložila späť vázu za skriňu. Ženy sa vrátili do kuchyne práve včas, pretože mama s tátom už boli pred domom. Táta sa na mamu pozrel tak trochu šibalským, ale aj zároveň psím pohľadom, no mama sa len pousmiala. „Ty víš, že bych ti je ráda klidně přenechala. Ale tohle není Jaruna se svýma kamarádkama. Tohle jsou už dospělé, vdané ženy. To prostě nejde. To musím vyřídit sama.“ ....povedala bez toho, aby táta povedal čo len slovko. Poznala ho moc dobre na to, aby vedela aké myšlienky mu bežia v hlave. Tátovi to ale bolo jasné, no neodpustil si poznámku, aby máma nezabudla pomstiť jeho krásne nové papuče. „Neboj, až bude po všem, tak zařídím aby ses mohl alespoň na malou chvilku přesvědčit, že pantofle byly po právu pomstěny.“ Táta sa potešil a spolu s mamou vstúpili dnu a namierili si to rovno do kuchyne.  Tam už s pohľadmi kajúcich sa nešťastníc, sedeli za stolom ženy. Tíško a zahanbene sa pozdravili. Máma s tátom sa pozdravili tiež. Máma vyzerala byť bezprostrednejšia než táta, ktorý  pristúpil k stolíku, s vážnou tvárou sa pozeral na ženy a zobral si svoj mobil. „Podívaly jste se důkladně, holky?“ ..spýtal sa táta s nadvihnutým obočím. Ženy si odfúkli, zhodne pokývali hlavou že veru pozreli, a potom  jedna po druhej povedala, že ju to veľmi mrzí a omluvila sa. „A nezapomeňte, že budu potřebovat nové pantofle. Přesně takové, jaké jste mi zamortizovaly, jasné?“ Ženy rázne kývali hlavami na znak súhlasu, no vnútri hláv im behali oveľa iné myšlienky, než myšlienky na tátove nové pantofle. „Holky, postavili jste už na čaj? Zmrzlá jsem do morku kostí, tak šup šup, jestli chcete, můžeme si dát společně. “ ....popohnala ženy mama. Zatiaľ nepôsobila vôbec prísne, skôr naopak, no ženy vedeli, že je to jej povahou, a čo ich čaká, to ich určite o chvíľu neminie. Jaruna zapla rýchlovarnú konvicu, Tereza pripravila šálky, Monika nakrájala citrón a Veronika dávkovala čaj. Mama vybrala sušienky a sadla si za stôl. Keď Jaruna rozlievala čaj, Veronika sa opýtala mamy: „Mama, dáš si obyčajný český, alebo bez rumu?“ Mama sa zasmiala: „A víš že bych si dala ten český? Kapka Božkova by mu dala říz. Dáte si se mnou trochu rumu holky?“ Holky dobre, že nezbledli pri predstave na alkohol, mama sa opäť zasmiala a sadli si spoločne za stôl. „Tak co, vy čertovy nevěsty, jak se cítíte? Vypadáte zase jako lidi. Dokonce vám to sluší. Už je vám líp?“ „Ano mami, díky za snídani.“ ... „A za ten vývar, ten mi strašně pomohl.“ ... „Nemáte zač, znáte mě, já se o vás vždycky postarám s radostí. Mám vás všechny přeci moc ráda, to snad víte.“ Ženy zahanbene sklopili oči. „Ano víme.“ ... „Víme a my tebe taky.“ .... „A veľmi.“ ....“Já tě mám taky moc ráda.“ ...povedali jedna po druhej previnilými hlasmi ženy. Mama sa len pousmiala a usrkla si z horúceho čaju. Táta sa bol prezliecť a keď sa vrátil, dala mu mama na stôl niečo pod zub. Sadla si späť a spokojne dopila svoj čaj. „Tohle sem potřebovala, děkuji holky, namíchali jste mi ten čaj úžasně.“ ....pochválila mama ženy a keď videla, že dopili všetky, so slovami, že sa ide dať do pohodlného, sa postavila od stolu. Ešte povedala tátovi, nech si potom pustí rádio a odišla z kuchyne. Ženy sa na seba ustarostene pozreli. Veľmi sa im nechcelo vstávať od stola. Jedna čakala mlčky na druhú, až sa postaví. No žiadna sa k tomu zatiaľ akosi nemala. 
Táta prehltol sústo a povedal im: „No co děláte kolem toho takové drahoty, krasotinky. Dostanete pořádně na prdel a bude to. To jste ještě moc dobře pochodily. Mohlo to dopadnout mnohem hůř. Se máte těšit a ne tvářit jako před popravou. To je radost takovej výprask, když se tím všechno vyřeší. Znáte mámu, až vás důkladně seřeže, tak ten včerejšek hodí za hlavu. Ona sice teď vypadá v pohodě, ale měli jste ji vidět v noci. Krom toho že jste ji málem způsobili infarkt, měla fakt starost. Jiná tchyně by vám už asi zakázala vstup do domácnosti na příštích 100 let.  Takže hlavy vzhůru a s radostí a vděčností nástup na vejřez, holky!“ 
Ženy samozrejme tátovo nadšenie nezdieľali, ale vedeli, že má pravdu. Mlčky sa radšej postupne postavili a pomaly išli do obyváku. Táta ich pritom jedným okom sledoval a nešlo mu veľmi do hlavy, ako môžu byť také sexi ešte aj v domácom oblečení. Ženy sa postavili vedľa seba pred stolík a v tichosti sa pozerali na tú strach naháňajúcu rákosku, ktorá bola na nej položená. To ticho by sa dalo krájať. Prerušil ho až zvuk dverí, keď mama vošla dnu a zatvorila ich za sebou. Sotva sa na mamu ženy odvážili pozrieť. Miešal sa v nich silný pocit hanby a strachu. Hanby za ten včerajšok a hanby z toho, že v ich veku budú bité ako malé holky, i keď určite náležite prísnejšie. A z toho mali zároveň strach, výdatne podporovaný pohľadom na tú rákosku. Každej bolo jasné, že ju čaká prísny a silne výchovný výprask. Samozrejme sa nemýlili. Vzhľadom na nočné udalosti, si ho však bez akýchkoľvek pochybností, každá jedna zaslúžila. Keď mama uvidela, že všetky štyri stoja pokorne pred stolíkom, nachvíľku sa jej na tvári objavila spokojnosť. I keď mala najprv menšie pochybnosti, dúfala, že si nakoniec všetky vstúpia do svedomia a v obyváku budú čakať na svoj trest v kompletnej zostave. Podišla k stolku a zobrala do ruky rákosku. „Vidim, že jste vybrali tu nejvhodnější. Dlouhá tak akorát a hezky ohebná, pružná. Ta bude krásně štípat. To bude slziček. Jsem spokojená, holky.“ ....povedala mama a uznanlivo si ohla  rákosku v rukách.  No výraz spokojnosti v jej tvári dlho nevydržal. Výraz jej tváre nekompromisne sprísnel a ženy sa mohli opäť presvedčiť, že trest sa u mamy začína ešte dlho predtým, než vôbec dopadne prvá rana na holú zadničku. Už samotné dlhé kázanie a vyhrešenie je nielen pre slabšie povahy náročné.
 „U stolu jste mi říkaly, že mě máte moc rády. A taky že víte, že já vás mám taky moc ráda. Tak proč ksakru musíte zkazit tak vzácnou chvilku, když se sejdeme společně a vyvádět takové hlouposti? To se vlastně ani nedá nazvat hloupostí, já ani neumím najít to správné slovo na to, co jste v noci vyváděli. Až doteďka sem si myslela, že ti moji divočáci si vás našli jakožto asi jediné holky široko-daleko, které jsou ochotné se občas účastnit, anebo se alespoň přenést přes ty jejich lumpárny. No teď mám pocit, že to bylo asi právě naopak. To vy jste si našly mé kluky, protože jiní by s váma prostě neudrželi krok. Ale to, co jste včera předvedly, tak na to se nechytají ani mí kluci. Já myslela, že jsem zažila už všechno. Co se ti lumpové za ty léta navyváděli, to by vydalo na román. Ale vy jste je včera s přirozenou lehkostí a grácií překonali jakbysmet. A to samozřejmě platí i na Jarunu, ta je případ sama o sobě. To ještě tahle ulice nezažila, co jste tady vyváděly v noci. Dospělé a inteligentní ženy. Opravdu se můžete stydět! Všechny, tak jak tady stojíte!“ 
Mama neprestávala s kázaním, krúžila pomalými krokmi okolo žien a klepkala si pritom koncom rákosky o dlaň. Pri každej sa nachvíľku pristavila a zadívala sa na ňu zblízka. Ženy mlčky nechali mamu nech dohovorí. Sem tam sa niektorej zalesklo v očiach, sem tam si niektorá smutne povzdychla, no mama mohla dokončiť výchovný monológ bez toho, aby jej skákali do reči. Kluci by sa už s najväčšou pravdepodobnosťou vykrúcali ako paragrafy v politickom procese, vyhovárali by sa na všetko možné, vrátane sprisahania ktoré voči nim spáchali ilumináti, na bosorky ktoré im museli učarovať, presviedčali by mamu, že to v žiadnom prípade nemohli byť oni, ale len ich dvojníci a keby už nič nepomáhalo tak by prosíkali ako malí a nedá sa vylúčiť, že by  niektorý z nich zaliezol pod ten stolík, či nebodaj chcel vziať nohy na plecia. No ženy boli z iného cesta. I keď boli nervózne, mali strach a strašne sa hanbili, snažili sa dávať to najavo čo najmenej. Poslušne stáli a pozorne počúvali kázanie. Napriek tomu všetkému, ale pritom nevyzerali vôbec submisívne. Skôr práve naopak. Keď mama skončila, vyzvala ich, aby sa k včerajšej noci vyjadrili samy. I keď ženy naznačili, že im veľmi nejde do hláv, ako sa mohli tak ľahko dostať do stavu tažkej opitosti, nepodali to ako  výhovorku, či ako ospravedlnenie svojich činov. Každá jedna si nakoniec priznala svoju vinu, povedala mame priamo do očí, že ju to veľmi mrzí a ospravedlnila sa jej. Tým bolo všetko povedané. Mama odstúpila tak, aby dobre videla na všetky a prísne si ich premerala pohľadom. Ženám sa rozbúšili srdiečka, pretože pochopili, že nastala tá chvíľa, na ktorú sa snažili od rána myslieť čo najmenej. 
„Tak tedy mladé dámy... Těší mě, že se opět chováte jako dospělé, rozumné ženy. Myslím, že jsme si společně všechno vyjasnily. Nezbývá nám tedy už nic jiného, jen oznámit vám výši trestu, a následně jej vykonat. Dívejte se teď na mě a ne do země nebo na zdi. Jistě budete souhlasit, že všechny zasloužíte stejným dílem. Bylo by zcela nemožné oznámkovat vaše provinění jednotlivě, každá z vás se předvedla v plné parádě a žádná nevyčnívala, nebo naopak nějak významněji nezaostávala v produkování průšvihu. Slyšte tedy váš trest. Jaruno ... Terezo ... Veroniko ... Moniko ... vyměřuji vám všem  shodně po 35 ran na holý zadek. Stáhnete si kalhotky a položíte se jedna po druhé tady na stolek. Jestli budete ze stolku utíkat, dávat si ruce na zadek, nebo trest jinak nevhodně přerušovat, nemine vás přídavek.“ „Ale maminko, to je moc!“ .....ticho sa ozvala Jarunka. Monika len mlčky pleštila oči ako žaba na brehu rybníka a Veronika neveriacky čumela s otvorenou pusou dokorán. „Vždyť to je normálně středověk tohle!“ ....ozvala sa o poznanie hlasnejšie mierne šokovaná Monika. „Má milá Moniko. Středověk by to byl, kdybych tě k tomu stolku přivázala a nasekala ti minimálně 50 metlou. A nejlíp venku před barákem, ať sousedé a kolemjdoucí vidí, že u nás se chování nehodné mladé dámy netoleruje."
 Monika sa zatvárila kyslo, no stiahla uši a zmĺkla.
 „Nebudeme se tedy dál zdržovat. Tepláky, legíny dolů, všechny!“ ...zahlásila mama. Ženy sa chvíľku zdráhali, no keď im mama pripomenula, ako sa tu nadránom povaľovali bez kalhotiek a pohrozila im, že im môže kľudne prikázať vyzliecť sa aj do naha, radšej poslúchli. Vyzliekli si prebytočnú spodnú časť oblečenia a odložili ho bokom. Mama poklepkala koncom rákosky o stolík: „Tak vezmem to hezky zkraje od nejmladší, Jaruno, víš co máš dělat, tak prosim.“ ....povedala mama a Jaruna vystrúhala grimasu. 
„Bez grimas a honem Jaruno, jinak bude přídavek.“ ...napomenula ju o poznanie prísnejším hlasom mama. Jaruna vykročila a vyzeralo to, akoby sa pred staršími ženami normálne predvádzala. K stolku pristúpila takým samozrejmým krokom, akoby si k nemu išla iba po svoj časopis a nie po svoj výprask. Nezabudla pritom krútiť svojou bacuľatou zadničkou. Nenútene si stiahla kalhotky a nechala ich padnúť až dolu. Ženy len mlčky sledovali, ako sa potom hrdo položila na stolík a vyšpúlila holú prdelku. Vtedy sa z kuchyne ozvalo hlasno pustené rádio. Táta zapol priamy prenos z novoročného koncertu českej filharmónie. Mama zagúľala očami: „To nám tedy sousedi jistě uvěří, že sme se takhle najednou zkulturnili. Ze dne na den.“ Kývla rukou a obišla stolík, aby zaujala svoje miesto. Jaruna si vtedy neodpustila ďalší nepekný kyslý výraz, mysliac si, že ju mama nevidí. No tá v sekunde otočila hlavu: 
„Co sem ti říkala Jaruno, že bez grimas?“ 
„Ale mami to ani nebyla grimasa, to já se jen tak dívala“ 
„Tak já ti jen tak přidám 5 ran. Máš se dívat dopředu a poslušně čekat na výprask, ne zubit se tady za mými zády.“ ... prísne povedala mama.
 Jaruna zmĺkla. Pochopila, že mama dnes nemá pochopenie ani pre minimálnu rebéliu a že tu sa už končí každá sranda. Jej predvádzanie nebojácnosti pred ženami ju razom prešlo, otočila hlavu dopredu a povedala len tiché „ ano mami“. 
„A vy ostatné ji to hezky počítejte“ ...povedala mama a dvihla rákosku do vzduchu. 
Vzápätí švihla Jarunu cez obe polky. Jaruna nemávala vo zvyku hlasno sa prejavovať už od prvej rany, no tentoraz nahlas zvískla. Tak veľmi štipľavú ranu veru nečakala. Ženy zborovo, no smutne a potichu zahlásili: „Jedna...“ „Hlasitěji holky, sotva je vás slyšet přes to rádio a její hlasitý projev!“ ....napomenula ich mama a začala Jarunu trestať rákoskou po holej prdelke ako sa patrí.

 Pruhy na prdelke jej utešene pribúdali a Jaruna pišťala a potom jačala v tóninách, aké dokáže vylúdiť snáď len ona. Mama jej pevnou a skúsenou rukou vyrábala dlhé a  sýte pásiky cez obe polky zadočku, jednu tesne pod druhou, až bol jej zadok razom celý červený. Jaruna už nariekala bez okolkov, no zadničku držala tam, kde ju mama chcela mať. Po dvadsiatej rane sa už musela celou silou zapierať rukami o okraj stolku, vrieskala s dokorán otvorenou pusou ako pavián a polky zadničky sa jej zľahka natriasali. Hlavu držala našponovanú hore a krokodílie slzy jej stekali po lícach na stôl. Na jej zadočku už nebolo miesta ktoré by sa ešte nezoznámilo s rákoskou a tak jej pomaly začali naskakovať fialové jelitá. Ženy museli pomaly kričať tiež, aby sa ich počítanie dalo vôbec počuť, no nebolo to ľahké ani pre ne. Tereza so slzami v očiach sa už na to nemohla ani len dívať, Veronika sa dívala čo najmenej a Monika bola doslova v menšom šoku.  Ako sa blížil koniec výprasku, Jarunin zadok začal byť viac do fialova ako do červena a vrieskala tak, že si ostatné ženy radšej zapchali uši. No stále držala ako baran. Na Moniku to už ale bolo priveľa.
 „Já se na tomhle účastnit nemíním, tohle tedy ne, to není nic pro mě“ ...zahlásila razantne, no zároveň viditeľne rozrušene. Kývajúc nesúhlasne rukou nad hlavou a odvrátiac zrak od stolku kde prebiehala exekúcia, odišla von z obyváku. Mamu to však nijako nerozladilo a s mrazivo presnou rukou vysadila Jarune zvyšné rany, vrátane prídavku, ktorý si vyslúžila za tie grimasy. Keď padla posledná rana, Veronika vybehla von z izby zo slovami, že sa pokúsi prehovoriť s Monikou. „Veruunooo!“ ....zvolala po nej mama, no Veronika už bola preč. Jaruna sa medzitým postavila zo stolka, na ktorom nechala veľkú mláku slzičiek. Tentoraz už ale na mamu nehodila urazený pohľad, ani sa bez slovka nevzdialila ako kráľovná zo Sáby. Bola neskutočne uplakaná, ale nepôsobila smutne, ani ukrivdene. Nachvíľku sa pozrela na mamu červenými, ale stále krásnymi veľkými očami a potom ju spontánne objala. Mama to nečakala, no objatie jej držiac stále rákosku v ruke, opätovala. Jaruna ale vedela, že mama teraz musí vytrestať aj ostatné ženy a nechcela im predlžovať čakanie. Pobozkala mamu na líce a vrátila sa k Tereze, ktorá tam stála osamotená a vystrašená. Mamu zahrialo pri srdci a nachvíľku sa usmiala. No potom opäť trochu prísnejším tónom povedala: 
„Zapoměla sis kalhotky u stolku. Dej je ale jen stranou a postav se vedle Terezy čelem ke zdi."
Jaruna poslúchla a keď Tereza sledovala ako sa tu premáva so strašidelne pruhovaným zadkom, jej strach dosiahol maximum. Mama spokojne kývla hlavou keď Jaruna konečne zaujala miesto čelom k stene. Potom sa vrátila k stolku, opäť sa prísnym pohľadom pozrela Tereze priamo do očí a poklepkala rákoskou po stole. V Tereze by sa človek krvi nedorezal. So slzami v očiach ticho popoťahovala, už keď pristupovala k stolku. Mama si pri pohľade na ňu pomyslela, že bude mať s ňou veru kopec práce, kým jej vysadí všetkých 35 rán. 
„Kalhotky dolu a polož se na stolek Terezo! A pevně se chytni.“ ...prikázala jej mama.
Tereza si hanblivo stiahla biele čipkované kalhotky  a  opatrne sa položila na stôl. Pomalinky skúšala, kde sa jej ho podarí chytiť pevnejšie, či po stranách, alebo s natiahnutými rukami na jeho konci. „Nezdržuj už tolik a připrav se!“ ....napomenula ju mama a potľapkala ju po holom zadku rákoskou. Terezka sebou mykla a hlasno zaachkala.
 „No co je Terezo, ještě sem ani nezačala a už vyvádíš, to si nech na výprask, tak hezky nastav zadek a drž!“ 
Tereza si nahlas povzdychla a chytila sa pevne okrajov stolka. Mama sa ešte na chvíľku pokochala pohľadom na jej krásny holý zadok, ktorý sa už teraz jemnúčko natriasal strachom. Dvihla rákosku vysoko do vzduchu, zamierila....a....  ...a Tereza sa v poslednej možnej chvíli tíško ozvala: „...Mami?!....“
 „Áno Terezo?! Co ještě?!“ ...spýtala sa mama už dosť netrpezlivo. 
„Já se opravdu strašně moc bojím“ ....povedala Terezka, ktorej popoťahovanie sa už pomaly začínalo viac podobať na plač. 
„Nebudu ti lhát Terezo, máš se čeho bát. Ale společně to zvládneme, uvidiš.“ ...odpovedala jej monotónnym, no svojim spôsobom ukľudňujúcim hlasom mama. 
Dokonca sa k nej nachvíľku nahla a položila jej dlaň na chrbátik. Cítila, ako v jej telíčku divoko bije srdce a ako sa vo svojom vnútri, ale aj na povrchu, strachom celá jemne trasie. „Jen se boj zlatíčko...jen se boj...sama si za to můžeš....nedá se nic dělat...čeká tě památný výprask, Terezko naše krásná.“ ....pomyslela si už tradične v duchu maminka, len sama pre seba. 
Stále však držala svoju dlaň na Terezkinom chrbátiku a tá sa pritom skutočne trochu ukľudnila. Kým doteraz strachom ledva lapala po vzduchu, teraz sa jej dýchanie spomalilo, a telo sa jej o poznanie uvoľnilo. Mama pomaly dvihla ruku z Terezkinho chrbátika a skôr než by stihla opäť niečo povedať, švihla ju rýchlo a nečakane cez obe polky. Terezka sa našponovala a skríkla. 

Stačilo iba pár rán a plakala ako malé dievča. Po každej rane sa vyšponovala a zdalo sa, že iba nejakým zázrakom sa dokázala udržať stola. Mama čakala každú chvíľku, že sa skotúľa na zem, alebo si aspoň zakryje zadok, no Terezka stále statočne držala. Pruhy na zadku jej utešene pribúdali, Terezka sebou mykala na všetky strany, plakala, ale na mamino prekvapenie, držala zadok nastavený. Mama ju neprestávala trestať, no popritom aj uznanlivo pokývala hlavou a v duchu Terezku pochválila za statočnosť. Napnuté svaly na rukách, prsty krčovito zvierajúce okraj stola a výrazné mykanie telom dávali vedieť, akým očistcom si Tereza prechádza. No a potom sa začala prejavovať aj slovne. Prehĺtajúc vlastné slzy sa dušovala, že už bude dobré dievča a že sa už pohárika ani nedotkne. No ani jediným slovkom neprosila. Neprosila o milosť, nekričala že už má dosť, že už stačilo. Ani sama nevedela čo všetko vypustila zo svojej peknej pusinky, no prosík to nebol ani náhodou. Ešte pred 25. ranou sa ozvala: 
„Mamííí, slibuji že už budu hodnááá, nezlob se na mě prosím. Jaáááu....mrzí mě to...i tátovy pantofle....jááááááu...jáá už je nikdy nepobliju, slibujůůů. To byla jen blbá nehoda!“ 
Mama len prekvapene nadvihla obočie, no neprestávala s trestaním. Po 35. rane nachvíľku prestala, Tereza sa zhlboka vydýchavala. Telo sa jej uvoľnilo a konečne sa chcela nadvihnúť. No na chrbátiku zrazu ucítila koniec rákosky. 
„Zůstaň ležet Terezo, za ty nové tátovy pantofle dostaneš přídavěk 5 ran."
 Terezka si len vtedy uvedomila, čo všetko sa jej pri výprasku vydralo z podvedomia, ona si skutočne ráno ani nevzpomenula, že to bola ona, kto označkoval tátove papuče. Terezka nezaprotestovala. Ticho, plačlivým hlasom a trochu zahanbene povedala len: „Ano mami.“ 
Jej ruky sa pomaly skĺzli po stolku a prsty opäť zovreli jeho hranu. V tej chvíli vošla do izby so smutným výrazom v tvári aj Veronika a postavila sa na svoje miesto. Spolu s Jarunou odpočítali nahlas Tereze posledných 5 rán. Keď sa uplakaná Tereza konečne mohla postaviť, zamierila si to rovno k mame a vrhla sa jej do náručia. Mama ju objala a pošeptala jej do uška že bola statočná a že je na ňu hrdá.
 „Nezlob se už prosím, já už budu fakt hodná“ ...tíško povedala mame a zárevň jej dala pusu na líco. Mama je pošeptala, že účty majú vyrovnané a sladkú pusinku na líčko jej opätovala. Utrela jej ešte veľkú slzičku spod oka a Tereza sa dokonca nachvíľku na mamu usmiala. Aj keď stále cez slzy, ale úprimne. Bolesť na zadku cítila stále veľmi silne, ale na tvári mala zaslúžene hrdý výraz. Po celý výprask držala zadok mamine nastavený a neznížila sa na prosíky. Bola na seba hrdá právom. Postavila sa vedľa Jaruny k stene a izbou sa ozval vzdych. Ten zo seba vydala nechtiac Veronika, keď mamina rákoska opäť poklopala na stolíku. Veronika sa potom snažila vyzerať nebojácne a nad vecou, svoje pocity a emócie však nedokázala zakryť. Na prvý pohľad sa dalo vidieť, ako sa veľmi bojí. Stačil jeden pohľad do jej mačacích očí a mama videla, že tá jej dračica sa bojí trestu ako asi ešte nikdy. A jemne červené líčka prezrádzali, že sa aj hanbí. Za to ako sa správala, aj za to že teraz bude takto prísne bitá pred ostatnými holkami. Verná svojej povahe ale nerobila žiadne drahoty. Rýchlym ale zároveň elegantným krokom, krútiac pritom svojimi ženskými bokmi pristúpila k stolku. Pozrela sa previnilým pohľadom na mamu a uchopila bez rečí okraje elegantných čiernych kalhotiek. Jedným pohybom ich stiahla dolu a nohou ich posunula ďalej. S holým zadkom sa potom krátku chvíľku zapozerala uprene na stolík, no ešte predtým ako by ju mama musela popohnať, sa naň zmyselne položila. Našla si tú správnu polohu, uchopila sa pevne hrán stolka a príkladne vystrčila svoj krásne guľatý zadok. Mama položila rákosku cez obe polky jej nahého zadku a spýtala sa: 
„Připravena Veroniko?“ 
Veronika cítiac zatiaľ skôr príjemne rákosku na svojom zadku odpovedala: 
"Áno mama, som pripravená“. 
Na to, keď potom rákoska zasvišťala vzduchom a dopadla rázne s prásknutím na jej obe polky, ale pripravená nebola. Takú ostrú štipľavú bolesť nečakala. Oči jej razom nevyzerali ako mačacie, ale boli guľaté a vypuklé ako vojaka švejka. Div jej z jamiek nevyskočili. Do očí sa jej vtlačili slzy a z úst hlasný bolestivý vzdych. Po pár ranách sa jej už slzy kotúľali po líčkach. Rákoska práskala o jej holý zadok a Veronika sa zo všetkých síl snažila vydržať až do konca. Obracala hlavou doprava, potom zas doľava, krútila telom na stole. Na jej citlivom zadku nabiehali tmavočervené pruhy okamžite po dopade rákosky. Až to zrazu nevydržala a dala si ruku na zadok. Ihneď ju ale dala späť a tak mama pokračovala. Potom sa to však stalo znova. 
„Veroniko!!! No táák!!! Drž ty ruce na místě. Chceš abych ti přerazila prsty? To bude pak bolest k nevydržení. Co to s tebou dneska je?! Ten alkohol ti zjevně nedělá dobře, to je vidět. Nejsi vůbec ve formě. Ještě jednou a dostaneš přídavek! Když už tak vystrkuješ ruce, tak dostaneš 5 ran přes dlaně!“
 Plačúca Veronika sa ospravedlnila a dala ruky späť na hranu stola. Výprask pokračoval a Veronika už bez hanby plakala ako malé dievča. 

Vydržala 10 rán a jej ruky opäť vystrelili k zadku. Mama v poslednej chvíli zadržala rákosku. Ešte že si ich okamžite dala naspäť a plačúca poprosila o prepáčenie. 
„Nebojuj s tou bolestí, stejně nemůžeš vyhrát, ber ji jako nevyhnutnost. Přijmi tu bolest  a nech ať ti spravedlný trest přinese rozhřešení!“ Veronika sa trochu vydýchala a evidentne sa viac uvoľnila. Ruky vystrela úplne dopredu a povedala ticho: „Ano mami, pokračuj prosím.“ Mama dvihla rákosku vysoko do vzduchu a pokračovala v prísnom výprasku. Veronika odhodila všetky zábrany a konečne nechala svojim emóciám voľný priebeh. Jej ruky už zostali až do konca výprasku natiahnuté dopredu. Vykričala a vyplakala zo seba všetko zlo a výčitky. Keď dopadla posledná rana, cítila veľkú bolesť ale aj úľavu. Mama pri pohľade na jej zadok, ktorý rovno pred jej očami postupne menil farby aj zabudla na nejaký prídavok, ktorý myslela aj tak skôr iba ako výstrahu. Nie však Veronika. Tá sa postavila, narovnala sa a utrela si slzy. Mama jej už chystala svoju náruč, ale Veronika zostala stáť pred stolkom. Nič si nerobila ani z toho, že je od pása dolu úplne nahá a otočená čelom k mame a holkám. Vystrčila ruku a otočila ju dlaňou nahor. Mama bola najprv trochu prekvapená, ale Veronikinu hrdú povahu poznala moc dobre. „Tie ruky na zadku ma mrzia mami. Prosím som pripravena na zaslúžený prídavok.“ ..povedala Veronika. 
„To se stává Veroniko, nemá každý vždycky svůj den, po včerejšku se tomu ani moc nedivím. Nebude to ale nic příjemného. Bude to bolet.“ 
Veronika prikývla a mama k nej pristúpila bližšie. Trochu jej napravila ruku do vhodnejšej polohy a pridržala si ju v zápästí, aby jej nemohla cuknúť. Rákosku položila na Veronikinu dlaň. Tá privrela oči, zatla zuby a prikývla. Mama skúseným pohybom zápästia švihla krátkym pohybom rákosky Veroniku cez dlaň a tej sa znovu vykotúľali slzy. 

Aj ked sa jej po ďalších švihnutiach podlamovali kolená, mama cítila, že Veronika drží ruku nastavenú aj sama. Keď dostala 5 rán, čupla si a plačúc si fúkala na dlaň. Ale iba chvíľku. Rýchlo sa narovnala a konečne sa s mamou objali. Pobozkali sa na znak vzájomnej lásky a úcty a mama si neodpustila ani pohladenie po jej vláskoch. Potom sa Veronika pobrala k stene a postavila sa do radu k Jarune a Tereze. Mama ešte držiac rákosku v rukách sa ženám prihovorila: „Tak moje milé holky. Dneska jste na vlastní kůži okusily, jak chutná opravdu přísný výprask rákoskou. Ale vězte, že se vám mohlo přihodit i něco mnohem horšího. Za výprask, i takhle přísný, byste měly být konec konců vděčné. Já ani táta se na vás už nebudeme dál zlobit. Pevně doufám, že jste se do budoucna poučily a tohle se už nezopakuje. Ani u nás, ani u vás doma. Já si teď půjdu......“ 
Vtom sa do izby otvorili dvere a dnu vošla Monika so slovami: 
„Ještě nikam nechoď, matko. Máš tady přeci ještě něco na práci.“ Holky sa spokojne pousmiali, uľavilo sa im, že aj posledná do partie s rozhodla že bude najlepšie ak u mamy doma bude opäť všetko ako predtým. Mama sa tomu potešila úprimne tiež, ale len v duchu. Na tvári mala prísny výraz. Monika si to namierila rovno k stolku, pred ktorým zostala stáť. Mama chodila okolo nej, rákoskou si klopkala o dlaň a pozorne Moniku sledovala. Keď na Monike nespozorovala žiadny náznak povýšenectva, arogancie, ale videla na jej hrdle, ako ťažko sa jej prehĺta, videla jemný tras jej rúk a veľký strach v očiach, povedala: 
„Dobrá, ale budeš to mít i s přídavkem. Za to zdržování a odbíhání. Tak kalhotky dolu a připrav se na výprask Moniko.“ 
Monika odpovedala: „S tým přídavkem sem počítala matko, ještě abych já nedostala přídavek...“ „Moniko!!!“ ...zatrhla mama Monikine slová, skôr ako by ju ešte stihla fakt naštvať. 
Monika sklopila uši a uchopila svoje značkové elegantné červené kalhotky. Stiahla ich dolu, čupla si k nim, dvihla ich a starostlivo ich položila vedľa. Potom sa ako nejaká primadona vznešene položila na stôl. Chvíľku jej trvalo, kým našla polohu, bolo vidieť, že v tejto pozícií sa vôbec neocitáva. Mama sa však nikde neponáhľala a počkala. Nakoniec Monika dala ruky od seba a pevne uchopila konce stolu. Nohy dala k sebe a vyšpúlila svoju menšiu, skoro až dievčenskú prdelku. Mama sa nachvíľku zamyslela, ako môže mať práve najstaršia zo žien prdelku ako sotva tínedžerka. Prešla Monike cez zadoček rákoskou po celej dĺžke, dvihla ju vysoko do vzduchu a švihla. Monika sa napla ako luk a hlasno zastonala. Okamžite vedela, že aj keď mala v pláne zniesť svoj trest ako nejaká utíchnutá dáma, bude rada, ak ho vôbec nejako vydrží. Keď jej rákoska začala vyrábať na prdelke sýte červené pruhy, skoro až šokovane sa obzerala okolo seba a z očí sa jej spustili slzy. Ústa sa jej skrivili do jednej veľkej grimasy. Stále len vzlykala, ale bolo to ako pred výbuchom sopky. Čo malo prísť bolo proste nevyhnuteľné. Stačilo potom už len krátke ale výstižné mamino pripomenutie jej jazdy na policajnom koňovi, jedna rana na miesto, kde už predtým bol červený pásik a Monika spustila hlasný naliehavý nárek. 

Rákoska však nemilosrdne práskala o jej holý zadoček a Monika sebou mykala do strán, až slzy leteli ďaleko od stolku na obe strany. Zrazu vôbec nevyzerala ako odmeraná panička. Vyzerala ako prísne bitá holka. Bezprostredná, nedbajúca na okolie. Vrieskala, prehĺtala potoky sĺz, bedákala a neskutočne intenzívne nariekala. Napriek všmožným pohybom tela, ktoré predvádzala na stolku, držala ale bitý zadoček rovno. Občas síce pustila okraje stola, ale iba aby pobúchala po stole alebo si hryzla do päste. Mama ju párkrát napomenula nech je nezničí obľúbený stolík, ale inak s ňou nemala žiadnu prácu. Mohla s chuťou vyplácať rákoskou Monikin zadok. Jaruna, Tereza a Veronika zborovo nahlas počítali každú ranu a Monika sa zaprisahávala, že už bude tá najhodnejšia žena pod slnkom. Ale ani ona neprosila o predčasný koniec trestu, neprosila sa o milosť. Zdalo sa, že prísne rany rákoskou úplne naštrbili pomyslenú nedobytnú škrupinu, ktorou sa celé roky obaľovala. Po pýche a nadradenosti nebolo ani slychu, pôsobila úprimne a úprimne sa aj kajala. A statočne držala už poriadne pruhovaný zadoček na ďalšiu a ďalšiu zaslúženú ranu. 40 rán rákoskou nie je žiadna sranda a Monika podľa toho aj vyzerala keď výprask skončil. Keď jej bolo dovolené postaviť sa, bála sa čo aj dotknúť svojho zadočku. Spolovice neveriacky a spolovice prekvapene sa dívala okolo seba, akoby nechcela ani uveriť čo práve zažila. Pozrela na mamu a ostatné ženy zrazu nevedeli, či jej chce vynadať, či sa pokúsi flesnúť jej facku, alebo či neujde navždy preč. Mama však iba mierne otvorila svoju náruč a usmiala sa na Moniku. A  sa jej doslova vrhla do náručia. Holky sa pousmiali a sledovali ako sa Monika vyplakáva v maminom náručí. Akoby vyplakávala von z duše všetky prehrešky svojho života, nie len tento posledný prúser. Mama ju hladila a utešovala. Keď sa Monika dosýta vyplakala, utrela si oči a dali si s mamou pusy na líca. Bolo to na znak toho, že Monika sa stotožnila so svojim potrestaním a že sa obe ženy sa rešpektujú. Potom sa Monika pobrala ladným krokom a prekvapujúco spokojným výrazom postaviť k ostatným ženám. Mama ešte dokončila kratší monológ o dôsledkoch ich správania a vystríhala ich do budúcnosti, aby sa už takéto niečo neopakovalo. Ženy sľúbili, že budú vzorovými nevestami a dcérou a povedali, že na dnešný deň určite nikdy nezabudnú. A budú sa podľa toho správať. Napriek vyplakaným očiam a červeným lícam boli všetky aj teraz svojsky krásne. Mama im potom prikázala otočiť sa čelom k stene. Všetky ihneď poslúchli. „Teď si ještě odklečíte 15 minút a váš trest bude u konce. Počas klečení si mužete spytovat svědomí a přemýšlet, jak se přístě takovým pruserum vyhnout.“ Ženy odpovedali spoločne tichým „áno mami“. Mama sa ešte prešla od Moniky k Jarune a potom zahlásila: „Holky, kleknout!“ Všetky štyri súčasne poslúchli naraz spoločne pokľakli na kolená. Aj keď to nebol úmysel, ich zohratosť pôsobila až teatrálne umeleckým dojmom. Všetky vystreli hrdo svoje telá a na znak pokánia mierne sklonili hlavy. Mama, ktorá ešte stále v rukách držala rákosku si ten pohľad vychutnala. Bol to pohľad ako pre bohov. 

Štyri rozdielne, ale všetky prekrásne ženy po výprasku rákoskou, zoradené úhľadne vedľa seba na kolenách. Všetky hrdé, života schopné a silné ženy v tichom pokání za svoje previnenia. Nádhera. Mama si dôkladne prezrela ich krásne zadky, ktoré boli samé fialové jelítko. A nemohla inak, ako sa za svoju prácu v duchu pochváliť. S rákoskou to vie, o tom žádná. So spokojným úsmevom položila rákosku na stôl, vyšla z izby a zamierila si to do kuchyne k tátovi. Stíšila konečne to hulákajúce rádio. 
„Slyšel sem, že moje pantofle byly pomstěny, jak se patří. 100členný orchestr neměl na ty jejich soprány nárok“..ozval sa táta. 
Mama sa zasmiala: „No jasně, ty myslíš jen na ty svý pantofle. Neboj holky ti koupí jistě nové.“ 
Táta to myslel skôr žartom, ale mama ho pochopila a povedala mu s úsmevom: „A nechceš se podívat, jestli to holky třeba jen nepřeháněli s tým umeleckým projevem?“ Tátu netrebalo dvakrát prehovárať, spolu s mamou podišli k dverám do obývačky. Máma ich pootvorila trochu viac a dopriala tátovi ten božský pohľad. Ženy sa ani nepohli, mlčky si odpykávali trest pohany na kolenách ukazujúc pritom svoje nahé pruhované zadky. Táta uznanlivo kýval hlavou. Keď sa potom vrátili s mamou do kuchyne, povedal že tie pantofle za ten pohľad stáli. Obaja sa zasmiali, ale potom sa zhodli, že takýto večer už ozaj nechcú prežiť ešte raz. Keď prešlo 15 minút, mohli sa postaviť a v kúpeľni nastala tlačenica. Ženy si obzerali stopy na zadkoch, híkali pritom, delili si krém a umývali si tváre od zaschnutých sĺz. Potom sa pobrali do izieb a vzájomne si ošetrovali zadničky. Občasný smiech a dokonca nadávka niektorej ženy, ktorú ošetrovali jej kamarádky do dažda neopatrne, prezradzovali, že u mámy a táty doma je všetko ako predtým. Iba Monika požiadala mamu, či by jej sama neošetrila zadok v druhej izbe. Nie preto, že by ostatné ženy brala ako nehodné jej spoločnosti, ale mala potrebu rozprávať sa pritom ešte trochu s mamou. Mama je rada vyhovela a popri tomu, ako jej jemne natierala pruhovaný zadoček, prebrali spolu filozofiu trestu, Monika sa jej vyrozprávala z pocitov, ktoré pritom prežívala a nakoniec si nechala poradiť aj s domácou výchovou svojich čoraz tvrdohlavejších dcér. Bolo to vôbec prvý krát čo sa takto otvorene rozprávali o výchove. A Monika, napriek tomu že bola pred svokrou prakticky nahá a ešte pred chvíľkou ňou vlastnoručne prísne bitá, pôsobila oveľa uvoľnenejšie a milšie ako kedykoľvek predtým. 

Chalani sa vrátili až o dosť neskôr ako pôvodne plánovali a nevyzerali byť práve vo forme. Možno aj preto nevenovali prílišnú pozornosť tomu, že sa ich krajším polovičkám nesedí práve dobre. Vlastne ony nesedeli skoro vôbec. Ako neskôr mama zistila, ani oni práve nesekali dobrotu na tej chate, ale o tom zas inokedy. Všetcia potom ešte strávili spolu krásny nasledujúci deň. Plný dobrého jedla, prechádzky pri hrádzi a spoločnej pohody. Napriek tomu čo sa stalo, bolo lúčenie ťažké, všetci by si ešte najradšej predĺžili pobyt o pár dní, ale už sa museli vrátiť k svojim deťom a práci. Ženy sa dohodli, že večer, keď už budú všetky doma, sa večer po kúpání stretnú na chate a zhodnotia pobyt u mamy a táty. Tak sa aj stalo, postupne sa všetky ešte v županoch a uterákoch prihlásili a rozoberali spoločné zážitky. Nevyhli sa ani tým bolestivým.
 „Hele holky, to byl neskutečný nárez, já to málem nevydržela“ ...povedala Tereza. 
„Ja som si myslela že mám na prdeli magnet ktorý mi tam ťahal ruky, proste som ich neudržala. Ja som ešte takto nikdy nedostala.“ ...odpovedala Veronika. 
„Musím se vám přiznat holky, že já asi taky ne.“ ..dodala Jaruna. 
„Asi opravdu ne, ještě jsme tě neslyšely takhle vřískat a pištět“...povedala Tereza. 
„Povím vám holky, já přes slzy neviděla už vůbec nic a to štípaní na zadnici, to bylo neskutečné.“ ....dodala svoje aj Monika.
 „No ale daly jsme to holky. Na to, co jsme vyvedly hrdé byť nemůžeme, ale myslím že aspoň výprask jsme si odbily jak se patří“.
 „No jo, ale už to nechci zažít.“ 
„O velikonocích se ale opět všechny sejdeme doufám!“ 
“To jo, ale budeme sekat dobrotu, o další pruhy na prdelce nestojím“
 „Hele holky, jak vám vlastně vypadá zadek? Mě tedy hrozně“ 
„Ani neříkej! Muj hrá všemi barvami!“ 
„Tak ukažte!“ ...povedala zrazu Tereza. 
„To snáď nie je potrebné“ ...odpovedala Veronika.
„Jo a mě tady běhá kočka, nemůžu ji odehnat.“
 „ No jasne, kočka, ty se stydíš Jaruno“ 
„Kdepak, fakt se mi tady cpe před kameru.“
 „Neveríme tak si zapni tú kameru a ukáž zadok.“ 
„Ale jen když všechny!“ 
„Tak jo“ 
„Dobre čo už s tebou“. 
Ženy sa  pozreli poza chrbát či ich manžel nie je v dohľade a postupne zapli kamery a našpúlili holé zadky. Terezka si kľakla na postel aby sa jej dal zadok vidieť v celej kráse, Veronika si ľahla na postel, pretože mala kameru dosť vysoko a Monika si obnažila zadok a strčila ho rovno pred kameru. Všetkým hrali zadky pestrými farbami, od fialovej cez zelenú až po žltú. Jarune v tej chvíli naozaj mačka vyskočila na chrbát a predvádzala sa do kamery ako nejaká modelka. Ženy prepukli v smiech. 

„Vidíte já vám to říkala, je to naše kočičí modelka!“ .....povedala Jaruna. 
Stihli ešte rýchlo zhodnotiť svoje zadky a priznať si, že to mama fakt s rákoskou vie a že ju neradno takto nahnevať. Ten smiech však upriamil pozornosť Milana aj Pavla. Veronika s Monikou oznámili, že počujú kroky ich manželov a len rýchlo vypli monitor, ostatné sa odhlásili. „Čo to tam pozeráš?“ ...spýtal sa Milan, ktorému sa zdalo akoby nachvíľku zahliadol niečí holý zadok. Dokonca mu zaplo, že by mohol patriť Monike. Veronika mu ale povedala, že nič zaujímavé, nech jej nechá počítač tak, lebo si sťahuje film. A išla sa obliecť. Rovnako bol na tom aj Pavel, ale ten sa tváril skôr nenápadne a počkal až sa Monika postaví od svojho počítača. Jemu sa naopak podľa proporcí zadku zdalo, že by mohol patriť Veronike. Obaja sa potichu priplížili k ženiným počítačom, zapli monitor v očakávaní nejakého tabu, no namiesto toho sa uvideli navzájom ako čumia chlípne jeden na druhého. Preľakli sa až skoro popadali zo stoličiek. Rýchlo vypli monitor, ale po chvíľke ho zapli znova.
 „Šmárja, chceš abych dostal infarkt, na co čumíš vole?“ 
„Čo na čo čumím, na čo čumíš ty?“ 
„Ja myslel že budu čumět na nějakou prdel a místo toho tady čumím na tebe!“
 „Jasne a na akú prdel?“ 
„Co já vím, třeba na Veroničinu?!“
 „Neser tigra Pavle!“ 
„Jak neser a na co si chtěl čumět ty?“ 
„No jo tak nič.“ 
„Jasně nechme to plavat“ 
Kluci sa odzravili a tým sa tento príbeh skončil. Po dvoch týždňoch  ženám jelita na zadkoch úplne zmizli, všetky si ale mamine slová vzali k srdcu a snažili sa už dávať na seba väčší pozor.