Příběh od Milana - Bláznivý advent

Vianočné sviatky klopali na dvere a to bol každoročne čas, keď maminka bola v jednom kole, piekla, zháňala darčeky, vyrábala vianočné dekorácie. Prípravy na Vianoce brala vážne, a vďaka tomu sa každý rok vianočný stôl prehýbal pod kopou dobrôt a každý člen rodiny si našiel pod stromčekom darček, ktorý ho prekvapil a dojal zároveň. Tento rok ešte maminka po tej (ne)slávnej zabíjačke, keď Pavlík nechtiac doprial čuníkovi ešte na pár minút pocit slobody než skončilo u Deža na dvore dolu hlavou, stihla ešte jednu zabíjačku. Tento krát však akosi všetka práca zostala na jej pleciach. Maminka sa toho samozrejme nezľakla a so zabíjačkovou nádielkou si statočne poradila. No tá práca ju nevyhnutne unavila. O dva dni ju začali trápiť bolesti nôh a sotva chodila. Čo čert nechcel, tátovi sa ozvali jeho záda a síce s tým najprv statočne bojoval, nakoniec ho už pomaly bolel každý krok a nádych. Verný svojej náture odmietal návštevu lekára, no bolesť bola taká intenzívna, že nakoniec pritakol a s pomocou maminky absolvoval kolotoč lekárskych vyšetrení a nedobrovoľnú sondu do (ne)fungovania skostnateného zdravotného systému, ktorý by už potreboval zreformovať ako soľ. Nakoniec skončil na maródke s riadnou kopou liekov a rovnakými bolesťami, ako pred tou doktorskou tortúrou. A maminkine nohy boleli samozrejme ešte viac. Toľko toho ešte musela porobiť. Nemala napečené, nakúpené, vyupratované a o práci okolo domu, na ktorú sa chystal táta ani nehovoriac. Mama sa však nevzdávala a napriek ťažkostiam sa snažila aspoň opatrne a po kúskoch porobiť nevyhnutnú prácu, no proste nevládala tak, aby to všetko stihla do Vianoc. Rezignovane si sadla odpočinúť nachvíľku a pripojila sa na facebook. Pozrela si pár zaujímavých článkov a uvidela že Milan je online tiež. Trvalo však dobrú hodinu kým sa ozval, mal toho v práci neskutočne veľa. Trochu si popísali a bolo mu ľúto, ako sú na tom doma máma s tátom. Prišlo mu blbé posťažovať sa na situáciu u nich doma, keď u mamy to bolo oveľa horšie. Maminka z neho nakoniec predsa len vytiahla, že nič nestíhajú, Veronika pracovala každý večer neskoro aj do jedenástej, dvanástej, aby stihla dokončiť všetky zákazky do Vianoc a aj hlavne kvôli deťom bola značne nesvoja, Milan sa v práci nezastavil, okrem toho pomáhal s deťmi, v domácnosti, potrápili ich výrazne aj choroby, kedže v meste a škôlke obzvlášť zúrila pandémia, no proste nestíhali ani vlastné záležitosti. Keď maminka vypla notebook, pomalým krokom sa do kuchyne došuchotal aj táta, sadol si k maminke a obaja sa na seba pozreli. „To sme tedy dopadli mámo“ ..povedal táta. „Raději ani nic neříkej drahý muj“...odpovedala máma a obaja sa smutne poohliadli okolo seba a v mysliach im behalo, čo všetko by ešte museli porobiť. „A co ti naši slávni potomci? Kde jsou když josu zapotřebí? Snad sem nechodej jen jíst a dělat bordel?“ ..podotkol táta. „Mají vlastní problémy. Už jen to, že přijeli na tu zabíječku byl malej zázrak. Vím jak jsou na tom, nemužu po nich chtít aby nám přijeli pomoct když mají tolik vlastních starostí. My se už nějak zařídíme táto, jako dycky.“ ..povzdychla si maminka. Takto si museli vystačiť len s Jarunkou, no tá teraz pred Vianocami, ako najmladšia sestra na oddelení, fasovala jednu nočnú za druhou, jednu 24hodinovku za druhou. Tak to proste v špitáloch chodí. Staré sestry, tie ktoré majú rodiny a čosi už odslúžené, majú v tomto čase zadelené služby benevolentne, na úkor mladých bezdetných sestričiek. Takže Jaruna viac doma naspala než odrobila, a keď aj nespala, bola unavená. A práce okolo domu si tak či tak vyžadovali chlapskú ruku. Jirka sa taktiež v robote nezastavil, práce bolo nad hlavy, kedže v tomto období je nutné uspokojiť dopyt po mäsových dobrotách, ktoré si ľudia vo veľkom zaobstarávajú na vianočné sviatky, domov chodil neskoro v noci, úplne zmorený. Rovnako Terezka mala teraz už starostí s potomstvom a domácnosťou viac než dosť, kedže bola na všetko viacmenej sama. U Pavla v práci vládol chaos, robila sa preorganizácia, práce mal toľko, že už bol z toho úplne vytočený. Monika mala v obchode podobný predvianočný zhon, ako každý rok pred Vianocami, zákazníčky sa hrnuli jedna za druhou,
v obchode trávila celé dni, sotva stíhala vybavovať objednávky a dávať pozor na to, aby v obchode bolo všetko ako má byť. O domácich povinnostiach ani nehovoriac. Radek bol so svojím oceľovým tátošom práve niekde na juhu Európy a Martin bol odcestovaný na školskom zájazde, na ktorý sa tak veľmi tešil. Domov sa mal vrátiť až o pár dní. Takže mama aj táta cítili, že síce by im potomstvo malo byť za čo vďačné, okolnosti boli ale také, že by im bolo až nepríjemné, čo len naznačovať, aby si ráčili svoje zadnice dopraviť do rodičovského domu. Od rozhovoru s Milanom prešli pomaly dva dni. Bolo sobotné ráno a máma sa zobudila zavčasu. Urobila si kávu a sadla si k oknu. Vonku bolo ešte tmavé šero, vo svetle lámp sa odrážali prvé tohtoročné snehové vločky. Všade naokolo vládlo ešte ticho a kľud. Maminka pomaly usrkávala zo šálky a zasnene sa pozerala z okna von. Keď dopila, opatrne vstala na boľavé nohy a už sa chystala preč od okna, keď v tom zbadala v diaľke silné svetlá reflektorov. Už z diaľky videla, že to určite nebude osobné auto, že by to boli cestári? To sa na nich nehodí, tí spia aj keď v noci napadne 20 cm snehu, nieto len takáto jemná perinka. A také veľké autá okrem smetiarov v tejto ulici nechodia. Zo zvedavosti si sadla späť a sledovala približujúce sa svetlá. Bol to kamión. Celý vysvietený. A nebol to hociaký kamión. Bol to ten kamión. Radkov kamión. Maminka zostala zaskočená. Ale to nebolo všetko, pred kamiónom divoko šľapal do pedálov nejaký poloblázon na biku. No kto to asi tak mohol byť. Kamión naňho zatrúbil hlasným dlhým klaksónom a zobudil tým polku ľudí naokolo. Radek s Jardom potom v praxi predviedli, ako vyzerá taká večná vojna medzi šoférmi ťažkých vozidiel a cyklistami. Radek hnal pred sebou Jardu, ten mu vyhrožoval päsťou, z okna Radkovho kamióna sa vykláňala Jaruna, ktorú Radek zviezol cestou z nočnej šichty, rehotala sa na plné ústa a niečo provokatívne na Jardu pokrikovala. Jarda zaflekoval pred vchodom a Radek na radosť všetkých susedov zaparkoval svoj kamión rovno pred domom. Čo potom vyzeralo ako na nevyhnutný pästný súboj, sa nakoniec skončilo bratským objatím a poklepaním si po chrbte. Akurát Jaruna za tie posmešné pokriky schytala od Jardy jednu po zadku, až poskočila, no namiesto ďalších plácnutí sa jej už od staršieho brášku dostalo len polibkov na líčko. A polibky s radosťou svojmu bratovi opätovala. A potom sa vybozkávali aj s Radkom. Jediný človek ktorý bol okrem nich vonku o tom čase, bola stará nepríjemná susedka, ktorá išla venčiť von svojho ratlíka, ale ten keď začul to trúbenie, tak utiekol späť do domu a svoju potrebu vykonal tam. Susedku išlo od zlosti rozdrapiť. Mama na celý tento teáter len pozerala z okna, nechápajúc, čo sa to vôbec deje. A keď za Radkovým kamiónom zastalo čierne auto so slovenskou ŠPZ, tak téater pokračoval druhým dejstvom. Milan začal na Radka trúbiť a cez pootvorené okno bolo počuť pokriky ako: „pohni sa s tým hovädom viac dopredu, ako tu máme zaparkovať!“. Potom už len maminka videla, ako z auta vystúpila temperamentná Veronika a divoko gestikulujúc začala riešiť vzniknutú dopravnú situáciu, akoby bola z Neapola a nie z provinčného mestečka na Slovensku. Milan len kľudne sedel v aute, niečo pojedával a bolo vidieť ako sa dobre na tom všetkom zabáva. Nakoniec sa Radek posunul s kamiónom o kúsok ďalej a tak Milan na knapp vedel zaparkovať. Vybral z auta kufor a zvítal sa s bratmi. To už k oknám na dome začal stúpať cigaretový dym, pretože väčšina prítomných si dopriala nikotínové raňajky v duchu: cigaretky milujem, na žalúdočné vredy sa vyse.iem. Keď už dopaľovali a chystali sa vojsť dnu, pred domom zastal taxík. Ešte sa mu kolesá krútili, keď už sa otvárali zadné dvere a von sa hrnul Pavlík. Víťazoslávne dvihol ruky k nebesám a hlučne zdravil svojich blízkych pred dverami. Samozrejme, že v jednej ruke držal plzeň a oznamoval prítomným, že nezabudol priniesť tekuté raňajky, plné výživných látok. To sa vôbec nepáčilo jeho milej Monike, ktorá na rozdiel od Pavla zachovala dekórum, a keď už jej Pavel ani taxikár neotvoril dvere, tak aspoň z neho vystupovala nonšalantne, ako pravá dáma. Hneď vyhrešila Pavla za to pivo: „No jo zas to tvé pivo. Že se nestydíš, takhle po ránu, jako nejakej póvl!“ Pavel ale nestratil dobrú náladu a odpovedal: „No co je, dyť je ta láhev ještě zavřená! Tak co má být?“ A nezabudol s úsmevom dodať: „Prozatim zavřena!“ A potom sa
nielen na mamino veľké prekvapenie, za zabŕdanie ušla jedna po zadku aj Monike. Všetcia čakali búrku, ale nakoniec si Monika len ošúchala zadok a zahlásila: „Pche, no dovol, jen se teš až se vrátime domu miláčku, to si pak užiješ.“ Monika sa začala zvítavať s Veronikou a Jarunkou, Pavel zas s bráškami a potom naopak, až sa zrazu Veronika ozvala: „Aha pozrite sa, kto ide!“ Veronika, a aj maminka súčasne zbadali obrysy drobnejšej postavy, ktorá niečo niesla na chrbte. To mohol byť len jeden jediný človek. Áno bol to Martin, ktorý si niesol na jednom pleci ruksak a na druhom svoju gitaru. Veronika ani nečakala kým príde až k nim a vyšla mu kúsok naproti. Zvítali sa ako prví a potom si Martin potriasal ruky s bratmi a vybozkával sa s Jarunkou a Monikou. To už maminka nebola schopná ani slova a bola v miernom pozitívnom šoku. Dvihla sa druhá várka cigaretového dymu, jeden prekrikoval druhého, medzitým v tej hmle od dymu a trme vrme si maminka všimla, že nastalo x-sté vítanie sa, a to vtedy, keď sa pridal aj Jirka s Terezkou. To už boli hore asi všetcia z okolitých barákov, svetlá v domoch sa zapínali jeden po druhom a v oknách sa zjavovali postavy, ktoré sa snažili zistiť, kto je zodpovedný za ten celý cirkus. Do kuchyne sa prišúchal aj táta: „Co je ten randál venku mámo? Už je to koněčne tady??!! Další revoluce??!! Už bylo na čase!!“ Máma sa zasmiala a potom dojatá ukázala na okno, nech sa pozrie aj táta. „No to mě po..r!“ „No to tě ani náhodou, ale já sem se taky skoro pototo když sem se dívala z okna“. Odpovedala mama. Všetcia potomkovia aj so svojimi polovičkami potom už konečne vošli dnu, zvítať sa s prekvapenou mámou a tatínkom. Priniesli pár stoličiek aj z izieb, posadali si do kuchyne a kávovar prešiel zaťažkávajúcim testom kvality a výdrže. Pri rozhovore vysvitlo, že keď sa Milan s maminkou rozprával cez internet a dozvedel sa ako sa doma majú, rozhodol sa, že to len tak nenechá a začal organizovať výpomoc. No nutno dodať, že to mal fakt ľahké, pretože nikto neváhal ani chvíľku. Veronika sa svojej matky na nič nepýtala a proste ju postavila pred hotovú vec, že bude cez víkend strážiť vnukov a basta, nech si o tom myslí čo chce a podobne priamočiaro to poriešila aj Terezka. Pavel s Milanom sa proste kategoricky vykašlali na prácu, Jirka si zaobstaral za seba náhradu, Monika to riskla a nahnala do obchodu posily (načierno), Jirka podobným pololegálnym spôsobom prekabátil GPS a záznamový kotúč v kamióne, aby stihol doraziť do Čiech skôr a zamieril si to rovno k máme. No a Martin, keď sa dozvedel, čo sa deje doma, neváhal a prvým nočným rýchlikom sa vrátil z hôr. Maminka bola dojatá a úprimne ju to potešilo. Keď si všetko vyrozprávali, dopili kávu a najedli sa, začala sa bojová porada a deľba práce. Jarunke sa už nechcelo vôbec spať, no Veronikou a Jardom bola nekompromisne, až pod hrozbou fyzickej ujmy na zadku, vypoklonkovaná do postele, nech sa poriadne prespí po nočnej. Maminka tiež nemá vo zvyku len tak nečinne sedieť a nepriložiť ruku k dielu, no tento krát bola podobne ako Jaruna, len samozrejme oveľa diplomatickejšie a slušnejšie, vyprevadená naspäť do kuchyne vedľa táty k stolu a bola jej pridelená funkcia supervízorky a šéfovej v jednej osobe. Táta si našiel polohu, v ktorej ho až tak chrbát nebolel a začal si čítať, maminka si vyložila nohy, urobila si pohodlie, zapla si internet, ale skôr ako monitor ju zaujímalo čo sa deje okolo nej. A že sa toho dialo až až. V dome nastal hotový organizovaný chaos. Terezka začala luxovať, prešla cez kuchyňu, ťahajúc za sebou kábel od vysávača, ktorý si samozrejme nevšimol Milan, ktorý niesol von vyhodiť plné vrece prázdnych fliaš a odpadkov. Zakopol o kábel a vrece letelo vzduchom. Duchaprítomný Jarda ho síce chytil, stratil ale pritom rovnováhu a padol zadkom rovno do vedra s vodou, ktoré si tam pripravila Veronika na umývanie okien. Milan sa len poďakoval, zobral Jardovi z rúk vrece a pokračoval ďalej, akoby nič. Okoloidúci Pavel tiež len Jardovi prehodil: „No jo hemoroidy, to je blbý, ale prdel by sis moh v teplé bylinkové vodě namáčet i později, teď je tady práce nad hlavu.“ A tiež sa pobral ďalej akoby nič. O pár sekúnd, keď Veronika pomáhala ťahať Jardovi zašprajcovanú prdel von z vedra, sa okolo nich vracal Pavel s veľkým kladivom v ruke. „Ou ou“ pozreli sa na seba Jarda s Veronikou. Kladivo v Pavlíkovej ruke neveštilo nič dobré a ich predtucha, rovnako ako aj mamina predtucha sa do bodky naplnila, keď sa
odvedľa začalo ozývať Pavlovo majstrovanie v štýle: tri údery kladivom – jeden výkrik a nadávka, opäť tri, maximálne štyri údery kladivom a opäť výkrik a spŕška nadávok. Po chvíli sa v kuchyni zjavil namosúrený Pavel, zamieril si to rovno k chladničke, otvoril si pivo, poriadne si odpil a zvyšok si odniesol zo sebou. Po pivnom dopingu sa prekvapujúco Pavlov výkon nepomerne zlepšil a odvedľa sa už ozývalo klepanie kladiva, prerušené výkrikom a nadávkou až po každom približne dvadsiatom údere kladivom, čo predstavovalo zvýšenie efektivity práce rádovo v násobkoch. Terezka medzitým začala luxovať v obyváku a statný Jirka jej odsúval ťažký nábytok, aby mohla vyupratovať dôkladne aj na miestach, kde sa zvyčajne upratuje len pred sviatkami. Keď išiel uchopiť poslednú veľkú skriňu, zbadal za ňou maminu povestnú vázu, plnú nástrojov, ktoré jej pomáhali držať na uzde svoje potomstvo a udržovať doma aspoň akú takú disciplínu. Aj keď už bol Jirka dávno dospelý a urastený chlap, pri pohľade na tú vázu, z ktorej vytŕčali rákosky, plácačky, varechy, klepáč a ďalšie výchovné nástroje, len veľkú preglgol a cítil aj po toľkých rokoch silný rešpekt. A samozrejme si potom tú vázu všimla aj Terezka, a aj keď (zatiaľ) nemala tú česť, z toho pohľadu mala silný rešpekt a len na ňu bez slova civela. Vysávač, ktorý nedostal nadýchať a stál len na mieste s koncovkou prilepenou na koberci, už monotónne vrčal a prosíkal o kúsok vzduchu, lebo mu už hrozilo prehriatie. Vedľa Jirky a Terezky zas Monika utierala prach a leštila maminkin porcelán. Na poličke stále chýbala jedna sklenička. Tá ktorú šmarila po Pavlíkovi, keď sa raz pri obede tak nevyberane pohádali. A ktorú jej potom maminka aj náležite zrátala. Bez pardonu jej poriadne vytrestala zadok varechou ako nejakej malej nezbednici. Monike sa znovu pred očami premietali tie chvíle, keď sa ona, pyšná a hrdá žena, ohýbala vlastnej svokre cez kolená a nastavovala jej potupne svoj vznešený zadok na ozajstný výprask. Tieto spomienky stále prežívala veľmi intenzívne, bol to pre ňu bolestivý a ostudný zážitok, ale paradoxne, ju to so svokrou zblížilo a aj Pavlíkova rodina ju začala brať vážnejšie a všetcia si ju začali viac vážiť. Opatrne brala do ruky skleničky a začala ich leštiť, keď sa v tom vo dverách zjavil Martin, nesúci na ramene zrolovaný koberec, ktorý niesol vyprášiť pred dom. Cez ten koberec sotva videl a ani si nevšimol, že keď sa otáčal ku dverám, koniec rolky minul mamin úhľadne zoradený a naleštený porcelán sotva o tri centimetre. Moniku vtedy akoby zarezali. Celá zbledla a ledva dýchala. Keď si predstavovala ako ten porcelán popadal na zem, že Martin so slúchadlami na ušiach si samozrejme ani nič nevšimol, len vykročil aj s kobercom spokojne ďalej a ona tam zostala stáť uprostred kopy črepín svokrinho milovaného porcelánu a tá by sa potom nahnevaná zjavila vo dverách, tak z tej predstavy sa až chytala za srdce. Musela to chvíľu rozdýchať. Jarda sa nadýchal zhlboka tiež, ale on preto, lebo musel rýchlo a čo najnepozorovateľnejšie prebehnúť cez celý byt, aby sa dostal k suchým nohaviciam. Maminka len prekvapene dvíhala obočie, keď sa mihol kuchyňou od pása dolu nahý, držiac si pritom prirodzenie a ukazujúc na obdiv svoj holý zadok. Veronika medzitým stihla umyť jedno okno, a okolo vedra bolo trochu vody. Ako inak, Jarda ktorý práve klopil zákrutu smerom z kuchyne do predsiene sa na tej kaluži pošmykol a rozplácol sa na zemi. Veronika sa zhora len trochu naklonila do strany a uznanlivo pokrútila hlavou. Jarda sa síce na Veroniku usmial, ale potom sa aj riadne začervenal a rýchlo zdrhol do izby po suché nohavice. Konečne si natiahol nohavice a uchopil zips na poklopci. Druhou rukou si upravoval svoju pýchu a v tom sa cez pootvorené okno ozvalo prásknutie klepáča. Jarda sa zľakol a skoro si pricvakol do nohavíc aj svoje nádobíčko. „ Jauuu...Do prdele práce!!! “. zakričal, ale našťastie to nakoniec nebolo nič vážne a zips mu len šuchol intímne partie. Jarda klepáč neznášal, cítil z neho nielen rešpekt, ale doslova až strach. Milan, ktorý sa vtedy vracal od kontajnerov mal síce z klepáča rešpekt tiež, no na rozdiel od Jardy, práskanie klepáča v ňom teraz vyvolalo úplne iné pocity. Pripomenuli mu Jarunku. Ten pamätný hokejový zápas, v ktorom Slovensko vyhralo, ale čo bolo ešte príjemnejšie a vzrušujúcejšie, bol ten bozk od Jarunky. Bolo to jediný bozk čo si kedy s Jarunkou dali, ale Milan naň nikdy nezabudne. Bol
taký sladký a vášnivý. Maminka ich potom síce za nemravnosti oboch odmenila práve klepáčom v kúpeľni, ale Milan na to stále vzpomína v dobrom. Hm, ako asi teraz krásne Jarunka spinká vo svojej postieľke, napadlo ho. Vo svojom ružovom pyžamku leží na boku, zadoček má v ňom krásne vyrysovaný, bradavky jej presvitajú cez tenučkú látku a ona sladko vydychuje. Mmm.... Milanovo zasnenie však rýchlo prerušila Veronika, ktorá sa už nedokázala ďalej z okna pozerať na to, ako Martin slabunko práši ten koberec a prišla mu náležite ukázať ako sa to robí správne. Vyhrnula si rukávy, zobrala mu klepáč z ruky a začala ním prášiť koberec takou razanciou, až sa ozveny práskania ozývali pomedzi baráky hádam aj o kilometer ďalej. Pri tom pohľade preglgol aj Milan. Už ako malého chlapca ho fascinovali zrelé ženy, ktoré vonku prášili koberce. A teraz sa podobne musel cítiť aj Martin, pretože bolo dobre vidieť, akým pohľadom sa díva na manželku svojho staršieho brata. Milan, hľadiac na svoju milú, samozrejme ihneď zabudol na Jarunku a nechcel si radšej ani predstaviť čo by nasledovalo, keby s Jarunou niečo mal a ona by sa to dozvedela. S tým klepáčom budila zaslúžený rešpekt a teraz už trochu aj strach. Ale bola pri tom aj svojim spôsobom strašne sexi. Dlhé plnoštíhle a silné nohy rozkročené a zaprené do zeme, na tvári odhodlaný výraz, vlasy vejúce vzduchom a prášiaca ten koberec, až ho človek ľutoval, to bol delikátny pohľad a Milanovi pripomenul, kto je osudová láska jeho života. Koberec bol vyprášený raz dva, Milan ho pomohol dať dolu zo stojana, s Veronikou ho zrolovali a položili na Martinovo plece. Martin sa s kobercom na pleci vydal späť do domu a Veronika dala do ruky Milanovi nákupný zoznam, ktorý dali dohromady s maminkou popri tom ako ona umývala okná. On jediný tu bol s autom, na nákupy je zvyknutý, takže prirodzene voľba padla naňho. Milan zobral popísaný poznámkový hárok do ruky a keď sa potom ten zroloval až ku zemi, len zagúľal očami. Veronika mu dala pusu a tentokrát to bola ona ktorá mu poplácala po zadku so slovami: tak šup šup a hlavne nič nezabudni miláčik, lebo sa budeš musieť vrátiť“. Milan sa len pousmial a vyrazil na nákupy. Martin už vtedy vchádzal z predsiene do izby kde Monika leštila porcelán a tá keď ho uvidela, zhrozene sa postavila pred poličku, rozpažila ruky a vlastným telom bránila svokrin drahocenný porcelán. Martin si len veselo pospevoval a keď zbadal odhodlane stojacu Moniku s bojovým pohľadom v tvári, dal si dolu slúchadlo a nechápavo sa spýtal: „Co je? Děje se něco??!! Vypadáš divně.“ Monika ho len popohnala nech ide už konečne ďalej, Martin si dal späť slúchadlo do ucha, pokrútil hlavou: „Ženský.... ty jsou někdy fakt divný, hmm“ a pobral sa ďalej. Keď boli okná umyté a v izbách vyupratované, utvorili sa dve skupiny. Ženská a mužská. Ženy začali s maminkou pri stole vyrábať ozdoby a pripravovať veci na pečenie. Chlapi zas vybehli s tátom pred dom, no táta sa skôr doterigal než by vybehol, začali štiepať drevo a robiť práce okolo domu. Keď sa konečne vrátil Milan s nákupom, tak sa ženy mohli pustiť aj do pečenia. Dom sa po chvíli celý ponoril do omamnej vône medovníkov, zmiešanej s vôňou ihličia, ktoré holky použili na vianočnú výzdobu. V tej chvíli to u mamy doma vyzeralo ako v nejakom starom slovenskom filme. Dnes sa to už veľmi nevidí, možno skôr na dedinách kde ešte zachovávajú tradície, aby sa zišli ženy takto pred vianocami, spolu piekli, spievali si pritom a rozprávali vtipy o mužoch. A muži zas vonku robili ťažkú robotu, posilňovali sa domácou koralkou a na oplátku, dobre sa bavili na vtipoch o ženách. Ženy pre istotu a po skúsenostiach z minulého roku, keď im chlapi v kooperácii s Fantomasom prevrátili kuchyňu hore nohami, zakázali vstup do posvätnej miestnosti zvanej kuchyňa. Vstup mali povolený iba v prípade vypuknutia ozbrojeného konfliktu, prírodnej katastrofy, alebo príchodu mimozemšťanov. Milan však predsa len nakukol cez dvere a spýtal sa, či náhodou ešte niečo netreba kúpiť, pretože ešte musí ísť raz do obchodu. „Na co prosim tě? Zkontrolovali sme všechno, na nic si nezapoměl, dokonce si toho přines jěš tě o hodně víc. Ty lišáku jeden.“ Pousmiala sa maminka, keďže Milan prihodil do nákupného košíka i rôzne delikatesy, ktoré na zozname ani neboli. „No musím zabezpečiť aj pitný režim mami, to vieš toľko makať na dvore, to nie je len tak.
A večer nechceme ísť do hospody, keď sme sa tu už tak všetcia stretli tak si urobíme kultúrny krúžok doma v obyvačke.“ ...pousmial sa Milan. Maminka s to však smiešne nezdalo, keď si predstavila celú bandu ako okupuje obývák a „kultúrne“ sa vyžíva, len vzopla ruky k plafónu, pozrela sa nahoru a zalamentovala: „Panenka skákavá na obláčku, co sem komu co udělala, to zas dopadne. Prý domácí kultúrny kroužek. To ste se ani nemuseli obtěžovat s uklízením“. „Neboj mami, budeme slušní“ ..nestrácal dobrú náladu Milan. „No to jistě, jako dycky, to známe moc dobře.“ Milan sa radšej už pobral. Asi po desiatich minútach sa v kuchyni zjavil Honza so slovami: „Nazdar, jen se nám minula minerálka, jen ji vemu a hnedka mizím“. „Minerálka, to mě podrž.“ ..divila sa mama., „Jasně, Milan se nekdě fláká jěště a kořalka žízen neuhasí.“ „Tak jo ber a běž.“ Honza vzal dve fľaše minerálky a už ho nebolo. Mama potom vybrala dávku medovníkov z rúry, šupla dnu ďalšiu a keď sa otočila späť ku stolu tak len ostala stáť. „Poslyšte holky, ale dyť to byl Honza, a ten se tady kdy objevil? Jak, kdy, proč??“ ...nechápavo sa pozerala mama. Holky prepukli v smiech: „ No to ti trvalo, už sme uzavířali stávky, kdy si toho všimneš“... povedala smejúca sa Terezka. Monika sa pozrela na hodinky: „No sedm minut holky“... Veronika sa postavila so slovami: „Yesss vyhrala soooom!!!“ a hodne pritom pripomínala Milana po tom pamätnom hokejovom zápase. No tomu sa ušiel aspoň horúci bozk no Veronika vyhrala veľký prd......doslova. „Vyhrála si velkej prd Verčo, tady ho máš“ Monika s Terezkou si skutočne uprdli a Veronika len pozerala, neschopná slova. „Vy mě nikdy neprestanete udivovat holky, a prý muži jsou prasata, proti vám jsou to jen malé nevinné selátka“ ...zalamentovala maminka a znovu vzpopla ruky na znak úprimného údivu nad tým, akú výberovú spoločnosť to má doma v kuchyni. Veronika s mamou aj holkami potom pár sekúnd len mlčali, aby následne prepukli všetky do obrovského smiechu. Smiali sa nielen na Veronikinej výhre, ale aj nad tým, že si mama v tom zhone ani nevšimla Honzíka a že jej trvalo kým si to uvedomila. Pre istotu otvorili aj okno aby trochu vyvetrali a chlapi pod oknom položili nástroje a len nechápavo čumeli do okna. Potom sa konečne vrátil aj Milan, ktorého už chlapi upodozrievali, že sa chce flákať z roboty, no keď uvideli aké zásoby priniesol, tieň podozrenia sa rozplynul ako prd žien v zimnom ovzduší. Milanovi museli pomôcť, inak by to vykladal pol hodiny, a kúsok zásob si chlapi hneď aj privlastnili. Medzitým sa zobudila aj Jarunka a pridala sa k ženám. Vo dverách sa objavil opäť Milan. Na chvíľku sa zadíval na tú nádheru. Jeho drahá maminka na konci stola ako veľká šéfka zručne plnila v ruke vrece s krémom a rozdávala medovníky holkám, vedľa nej krásna Monika zdobila svoju várku medovníkov, po boku s nemenej krásnou Terezkou, ktorá mala na nose kúsok krému, no robilo ju to takou zlatunkou, potom z druhej strany Veronika, tak sústredená na zdobenie, že si ani nevšimla že má konček svojich pekných vlasov biele od múky a vedľa nej Jarunka, ktorá vyzerala presne ako pri tom jeho zasnení. Ešte mala na sebe pyžamko a bola to práve ona, ktorá uvidela Milana ako prvá. No predtým ako by niečo povedala, sa len naňho usmiala a Milan si až povzdychol. Na to povzdychnutie sa už otočili všetky ku dverám. „Ja len či sa nechcete posilniť, keď už máte toľko práce holky.“..povedal a cez pootvorené dvere prestrčil v ruke fľašku tatranského čaju. Holky sa na seba pozreli a usmiali sa. „No a prečo by aj nie! Zaslúžime si“ ..odpovedala Veronika, postavila sa a vzala Milanovi z ruky fľašu. „Nezabudla si na niečo??!!“ povedal Milan, keď sa už chystala aj s tekutou korisťou späť ku stolu. Veronika sa zastavila, usmiala sa a pobozkala Milana na pusu. „Ďakujeme“. Milan sa otriasol od múky a pobral sa pomáhať von. Netrvalo dlho a všetci zákonite vyhladli. Milan navrhol, že by sa mohli urobiť cestoviny, ktoré sú hotové raz dva a zasýtia tak akurát, aby bol človek schopný ďalšej práce. S tým, že večer by si potom urobili poriadnu hostinu. Holkám sa nápad pozdával, kluci si vyrokovali aj nejaké mäso na tie cestoviny, mama nemala proti tiež nič, akurát poznamenala: „ No jo, ty vaše italské těstoviny se sýrovou omáčkou na tisíc zpusobu, nic pro mě, ale budiž.“ Veronika jej ale kontrovala: „Drahá Martinka, len pre tvoju informáciu, taliani ani nejedia cestoviny so syrovými omáčkami, to je ďalší z
výmyslov vás čechov. Na sračky rozvarené hnusné cestoviny s nejakým roztopeným syrom, aj ten je väčšinou nejaký podradný eidam, najčastejšie od vašich severných susedov. To s talianskou kuchyňou nemá nič spoločného, to by talian ani nedal do úst. Ale keď sa ti nepáči tak povedz chlapom, nech na dvore pochytajú nejakých potkanov, pozbierajú nejaké šváby, obetujeme Fantomasa a môžeš si urobiť svoju obľúbenú azíjskú kuchyňu. Veronika to myslela žartom, obecenstvo sa aj zasmialo, no dobre vedelo, že mama to len tak nenechá. A mama len zvraštila obočie a zaťala päste. Veronika sa stále usmievala a provokatívne pristúpila bližšie, na znak toho, že sa svokry nebojí. Mama sa postavila, a uprene si zahľadeli do očí. Ostaní sa len mlčky prizerali ako máma s Veronikou zaujali bojovný postoj a z pár centimetrovej vzdialenosti sa pozerali priamo jedna druhej do očí. Ako boxeri pred zápasom „Tak ty chceš vojnu děvenko! Tak ji budeš mít!“ ..povedala bojovne mama. A Veronika sa nedala: „ Len či by si sa nemala v tomto stave radšej šetriť, keď prehráš tak sa budeš vyhovárať, že to preto, lebo si nemocná“. „Slyšela si mě někdy vymlouvat se holčičko??!! Pro ten pohled jak se budeš tvářit až budeš pořazena si to klidně u té plotny odstojím, ať to stojí co to stojí děvenko!“. „Tvoja voľba drahá svokra, priprav sa ale na porážku!“ „Na to zapoměň holčičko!!!“ Chlapom sa rozžiarili tváre. A začali najprv potichu, potom stále hlasnejšie, až napokon už skoro hulákavo skandovať: „Vojna!... Vojna!!... Vojna!!! Vojna!!!!! My chceme vojnu!!!!!“. Bodaj by neskandovali a nehecovali mamu a Veroniku s rozžiarenými tvárami, keďže vždy keď si tie dve strihli „vojnu šéfkuchárok“ ako to nazývali, si dosýta naplnili žalúdky tými najlepšími a do dokonalosti vyladenými jedlami, aké si len človek dokáže predstaviť. Hostiny po vojne šéfkuchárok boli vždy pamätné a ešte dlho sa potom rozplývali od slasti, tráviac tú kopu jedla. V tej chvíli sa vybrala von na obedňajšie venčenie opäť stará známa susedka, a keď počula z okna divoké bojové pokriky a reči o vojne, tak napriek tomu že bola na chodníku sama, začala okolo seba výhražne mávať prstom a hlasne pokrikovať: „Já to věděla! Rozvraceči jsou to!! Chtejí nám rozvrátit republiku! Teroristé jsou to!!!! Všechny je postavit před lidovej tribunál!!!“. Samozrejme slová susedky nemali šancu doľahnúť až cez okno k maminým domov a tak u nich vládla nerušená a pozitívne vyhecovaná atmosféra. „Domluveno, dnes večer vojna!“ „Platí“ ...obe si tľapli a podelili si Moniku, Terezku, Jarunku a nakoniec dobrovoľníka Martina do svojich kuchárskych tímov. Chlapi bláznili od radosti a mädlili si ruky na večer. Vojna to bola samozrejme len naoko, v skutočnosti to bola hra a zábava. Bolo úplne jedno ktorá akože vyhrá, nebolo to vôbec dôležité, bolo až na poslednom mieste a nehralo to žiadnu rolu. Dôležité bolo, že ženy sa takto zbližovali jedna s druhou ešte viac a trávili spolu pekné chvíle. Spoločné varenie bolo prínosom pre všetky. Rozšírili si svoje obzory, dozvedeli sa nové recepty, postupy, zabavili sa a ešte aj potešili mužov. Keď sa obecenstvo skľudnilo, obed bol potom skutočne na stole rýchlo, všetci sa najedli a bol vyhlásený všeobecný hodinový odpočinok. V dome nastalo vzácne ticho. Pavlík s tátom a Jirkom si dali šlofíka, Jarda a Honza sa posadili pred PC, mama s holkami sa vystreli pred TV a pustili si ženskú reláciu, Martin si brnkal na gitare vo svojej izbe. Milanovi sa oddychovať nechcelo a keďže večerná kuchárska vojna si vyžadovala ďalšie ingrediencie, bol opätovne vyslaný do obchodu. Teraz už aj frfľal, no čo mal robiť. Mama aj Veronika mu dali svoj zoznam a nezabudli pripojiť upozornenie, že ak niečo zabudne, alebo prinesie niečo horšej kvality a tým pomôže jednej, či druhej strane, dostane varechou na prdel rovno v kuchyni a bude sa musieť zas vrátiť po nové potraviny. Pomyslenie na ďalšiu cestu do obchodu, pohľady predavačiek, ktoré by si už dozaista mysleli že musí byť buďto šibnutý alebo tam chodí kradnúť, alebo sa do niektorej z nich zahľadel a ešte k tomu ten boľavý zadok, ho prinútili brať svoju úlohu vážne. Vyparkoval opäť a ufujazdil nakúpiť. Mama sa vrátila pred TV, urobila pohodlie a ani si nevšimla, že sa Veronika nevrátila na svoje miesto na pohovke. Keď sa však postavila a cestou na toaletu prechádzala okolo komory, začula spoza dverí vzdychanie. Za dverami v komôrke bola evidentne Veronika. Mama sa
rýchlo pozrela z okna, no Milanovo auto nikde. To sa tam obšťastňuje sama? Alebo nebodaj s niekým iným ako so svojim zákonitým manželom??!! V mojom dome??? To teda nie....zhrozila sa a naštvala zároveň. Nech sa tam deje čo sa deje, prasačiny v spoločných miestnostiach pod mojou strechou teda tolerovať nebudem, dobre vedia aké tu platia pravidlá aj čo ich čaká ak ich nedodržia.....pomyslela si mama a nedbajúc na slastné vzdychy, ozývajúce sa z komory, prudko otvorila dvere. Bola pripravená na hocičo, ale taký pohľad, čo sa jej naskytol, teda nečakala. Na vedre sedela Veronika, oči privreté, na tvári blažený výraz, v jednej ruke držala krajec chleba a v druhej ruke veľký nôž, na konci ktorého bola napichnutá a už nakusnutá cibuľa. Ústa mala plné oškvarkov, ktoré práve mlstne pojedala. Obe zostali prekvapené a jedna na druhú pleštili oči. „Deje sa niečo svokra?“ ..spýtala sa Viki keď horkoťažko prehltla to sústo. Mama sa len chytila za čelo a začala sa smiať na plné hrdlo. „No čo je ti také smiešne, chytil ma hlad, chlapi nám toho veľa nenechali, čo je na tom“ ....povedala Veronika. „To ale nebude z italského prasetě, nevadí?“ ..smiala sa mama a radšej ani neprezradila Veronike s akým podozrením tam vletela. „Pre mňa za mňa, aj keby bolo z vietnamského, mne je to jedno, tie oškvarky sú božské, kde si ich kúpila?“ „No dovol, sama sem je dělala!“ „Zabalíš mi aj na doma zopár kúskov? idem sa z nich zblázniť!“ ..požiadala Veronika a ukusla si z cibule, ako nejaká stredoveká sedliačka. „Ale jasně, že ti naberu za celej sáček. Ovšem jestli něco zbude. Pojídáš to tedy s chutí.“ „To vieš drahá, to sú zdravé tuky, také musíme jesť aby sme boli pekné a zdravé.“ „To se zhodnem, tak dobrou chuť!“ ..odpovedala mama a nechala Veroniku, nech si užíva svoje chvíľe pokojnej samoty. „Diky“ ...poďakovala Veronika a musela si zakryť mastnú pusu, aby je kúsky oškvarkov nevypadli na zem. No toto, kto by to o nej povedal, zakrútila mama hlavou a pobrala sa. Po odpočinku ženy pokračovali v pečení, chlapi dorobili prácu okolo domu, a keď sa zdobil stromček, boli už všetcia pokope. V dome sa dorobili posledné úpravy, poumýval sa riad, vypucovala sa kuchyňa po pečení, umyla sa dlážka. Kluci nezostali nič dlžní svojej povesti a vymýšľali hovadiny, mastili karty a uzatvárali podivné stávky. Jednu takú trafenú prehral Pavel a na celú minutu si musel vystrčiť holú prdel von z okna svojej izby. A na prdeli mal nakreslené oči aj ústa. Ešte že to nevidela aj mama, to by bolo ródeo. Pavlovi mrzla prdel, ofukoval ju decembrový vetrík a on pridŕžajúc sa rámov okna len hromžil: „do všech Zemanu, dyť mi odmrzne prdel, kluci to by stačilo!“ „Jo a v noci se ti nepostaví a Monča tě přizabije!“ chechotali sa ostatní a poctivo mu odpočítavali čas: „ještě 30 sekund, vydrž!“ „no to jistě! Ukaž ty stopky, to už musí být míň!“ Samozrejme kluci podvádzali, stopky nenápadne párkrát stopli. Bolo to ako z filmu Věsničko má středisková, keď neverná žena na brehu jazera stopovala Turkovi jeho ponory pod hladinu, akurát oni tam nemali milenca, mali z toho len nesmiernu srandu. No a ako inak, stará susedka išla práve vyniesť smeti von a keď uvidela usmievajúcu sa Pavlovu prdel trčiacu z okna, šokovaná zostala stáť s otvorenými ústami na mieste a odpadky jej padli na zem: „Sodoma Gomora!!! To je bordel todle, to je konec, kam nás to ten kapitalismus dostal, za komunistu by je už dávno všechny pobrali! No pfuuuj!!!“ Našťastie už potom Pavel začal sunút prdel dnu, no pritom ju ešte nachvíľu vyšpulil viac, ako sa chystal zoskočiť z okna do izby a susedka by sa zaprisahala, že ju tá prdel pritom pozdravila. Bavili sa aj holky, samozrejme o poznanie slušnejšie ako ich polovičky, navonok veľký chlapi, ale občas, hlavne keď sa takto spolu stretnú, veční zlobiví kluci. Maminka sa ale nenechala vyrušovať a s vyloženými nohami si vychutnávala chvíle pohody pred TV. V obývačke s ňou zostala už len Jarunka a Terezka. Keď sa v TV začala politická debata, postavili sa aj ony a maminka zvolala na tátu: „Táátoooo, začíná předvolebná diskuze!!“ No táta sa ani po minúte nezjavil vo dverách a tak maminka zakričala už hlasnejšie: „ Tááátoooo, seš tady?? Předvolebná diskuze začííínááá!!!“ Odniekaľ zozadu z niektorej izby sa však ozvalo len tlmené: „Kašlu na celou diskuzi!!! Ať se tam všichni jedou víš co!!“ Mama zostala prekvapená, pretože táta si predvolebnú TV debatu dokonca poznačil v programe, aby na ňu
nezabudol a nemal vo zvyku vynechať hlavnú diskusiu, či skôr hádku ani po minulé roky. Nejako sa jej to nezadalo a tak sa postavila a išla zistiť čo s to vlastne deje. „Haloo táto, dyť si o tom mluvil od včerejška že se na to chceš dívat, co tak najednou změna názoru!!“ „S.ru na ně, ja se na ten kabaret dívat nebudu, ja sem marod, musim se léčit!“..ozvalo sa spoza dverí Milanovej izby. No to je divné, pomyslela si a keď pristúpila ku dverám, pre tento krát začula zvuky ktoré vydával táta: „Óoooch ááno, to je ono....holky moje vy ste šikulky, ješte, achh hááno, hlavně teď nepřestávejte....silněji, jooo moje zlatunké holky, vy ste zlaté holky, že se takhle staráte o tchána, to je božííí mmmm“ ...máme skamenel výraz v tvári. Nestačí že mám nohy v prdeli, tu asi každý chce aby som k tomu ešte dostala aj infarkt?! ..zalamentovala v duchu, nadýchla sa zhlboka a otvorila dvere. Na posteli ležal táta na bruchu bez trička, z jednej strany mu masírovala chrbát Veronika a z druhej strany zas Monika. Aby si nezamastili tepláky, tak každá bola len v kalhotkách, aj keď nutno dodať, že vcelku slušných a nie nejakých úsporných, či priesvitných. Holky venovali máme len kratučký pohľad a venovali sa ďalej tátovmu chrbátu. A táta, tak ten mal na tvári pohľad roztopašného monarchu. Mama len zagúľala očami a niečo si sama pre seba zamrmlala popod nos. Drahý svokor, ešte trochu krémiku na chrbátik?“ ..spýtala sa Veronika zvodným hlasom. „Ale áno drahá nevěsto, s tym nešetřete, jen směle krémujte“. „Vy mě chcete vykolejit, anebo tátu uplácíte aby dal věčer hlas práve vášmu tímu??!“ ...spýtala sa maminka s rukami v bokoch. „Ani jedno, neboj, my sme jen hodné nevěsty se šikovnýma rukama“ ....pousmiala sa Monika. „No tak aby ste si ty ručičky nepřesilili a večer aby vám z nich nepadal nuž na zem“....odpovedala maminka a len kývla rukou. Neveriacky zakývala hlavou, ale ani náhodou nemala v úmysle prekaziť tátovi chvíľkové potešenie. Veď si zaslúži po toľkej bolesti trochu uvoľnenia a aspoň si aj jej ruky oddýchnu. Ručičky na hodinách sa nezadržateľne hnali vpred a zrazu bol už večer. Čas na kuchársky súboj. Domom sa ozvali dva bojové pokriky a potom už zvuk brúsenia nožíkov, nasledovaný intenzívnym krájaním. Vyzeralo to ako v nejakej michelinskej kuchyni, nožíky klepkali o krájaciu dosku v pravidelných sakra rýchlych intervaloch, holky už boli zohraté, akurát Martin tam pôsobil spočiatku ako piate koleso na voze, ale Veronika ho umne usmerňovala, alebo skôr poháňala a dirigovala, občas takou razanciou že by aj fuhrer bledol závisťou. Chlapi sa presunuli do kuchyne tiež, aby ženám robili podporu a aby nezostali mimo, pretože kravín už porobili dosť a teraz sa centrom bytu stala práve kuchyňa. Ešte neboli vôbec hladný, no keď Veronika zatopila pod panvicou s olejovým olejom a cesnakom a potom ešte priliala aj víno, prisypala bylinky, tá vôňa im potočila žalúdky a hneď sa cítili akoby deň nejedli. No a keď potom maminke na jej panvici zasyčal zázvor, sójová omáčka a ďalšie veci, ktoré tam hádzala štýlom ázijského sensena, a všetky tie vône splynuli v jednu, cítili sa akoby nejedli už minimálne dva dni. Postupom času sa začali dožadovať aspoň nejakého predjedla, pivo im už chuťové poháriky nestačilo uspokojiť. „Nabudúce dostanú nejaký časový limit ako v masterchefovi, veď toto je mučenie keď nevieme koľko ešte musíme čakať a iste by sa ponáhľali aj viac“ ..podotkol Milan a ostatní prikyvovali. „Přesně tak, to je mučení sedět tady, vonět to všechno a nemoct do ničeho zahryznout“ ..podotkol Radek. Nakoniec mali ženy asi po hodine hotovo. Chlapom už tiekli sliny až na zem, keď začali servírovať. No najprv sebe, ako odmenu za svoje výkony. Ochutnali si všetky aj s Martinom spolu navzájom svoje jedlá a len uznanlivo prikyvovali. Nakoniec si všetky spolu plácli, objali sa a konečne sa zľutovali aj nad chlapmi. Chlapi sa narovnali, hrali sa na dôležitých a začali ako porota ochutnávať. Mama aj s Veronikou pristúpili nad Milana: „No?? Tak ktoré jedlo chutilo lepšie??““ Milan sa trochu vyhováral, ale ženy ho napomenuli rázne:“ No takkk!!“ Milan teda nerád ale musel vyniesť svoj verdikt: „Veronika láska moja, to jahňacie bolo dobré, ale kedže ťa poznám a viem čo dokážeš, tak musím skonštatovať, síce nerád, že ho vieš aj lepšie.“ Kuchyňou sa ozval vzrušený šum a Veronika spustila: „ No jasne, ty si asi fakt ako taký talian. Jedlo ktoré uvarí MAMMA je proste vždy najlepšie na celom svete, nech sa ostatné aj
rozkrájajú, tomu sa nič nevyrovná, však áno??!!!!“ A síce zo srandy, no dala mu jeden malý pohlavok odzadu po hlave, ktorý však nečakal a skončil tvárou v nedojenom tanieri. Jedlom sa neplytvá, zjedz to všetko!!!“ Kuchyňou sa ozval smiech až sa otriasali steny. Potom prišiel na rad táta. „Nervózne si utrel čelo a keď sa ho mama spýtala, čo sa tak potí na čele, tak jej len odpovedal, že to od toho čili.“ „Nekecej táto, čili tam ani není, tak slyšme tvuj verdikt“. „Mámo lásko moje jediná“.....spustil táta a mama už vedela, že niečo nesedí. Pozrela sa na tátu výhražne, ale ten je proste aj keď maród tak stále priamy chlap a pokračoval: „Ty nudle byli báječné, ty chute na jedničku, ostatně jako dycky, ale mě dneska učarovalo víc to Veroničino masíčko. Bylo tak voňavoučké a mäkučké, rozplývalo se mi v puse.“ Ostatní až zhíkli. „No jasně a hlavně že ti naložila ten nejlepší kousek a plnej talíř. Jo a měl si k tomu i masáž! No jen počkej, jakou masáž dostaneš odemne!“ „Mámo neblázni, nech toho, nebo se naštvu!“ No máma nebojácne podišla ešte bližšie k tátovi a keď to už vyzeralo, že mu bezbranne sediacemu jednu flákne, obaja sa na seba usmiali a dali si za potlesku ostatných veľkú pusu. V podobnom duchu pokračovali ostatné verdikty našej domácej poroty. A kto vyhral? Ako to už bolo spomenuté, nie je to dôležité a nestojí to za reč, nestojí to ani za toľko aby sa to sem napísalo. Hlavné je, že smiech sa potom ešte dlho ozýval z kuchyne. Keď sa po večeri spratali taniere a trochu sa vytrávilo pred večernými správami, pomaly sa začala rozbiehať oný večerný kultúrny program. Na stole pribúdali fľašky jedna po druhej, pernamentne sa chodilo von fajčiť a atmosféra naberala grády. Táta si moc pitia neužil, pretože bral prášky, mamu dnešný deň napriek toľkej pomoci samozrejme dosť unavil tiež a tak sa pomaly pobrali do postele. Nezabudli svojmu potomstvu aj ich drahým polovičkám pripomenúť, čo ich čaká ak sa budú doma správať ako dobytok utrhnutý z reťaze, no bolo to akoby hádzali hrach o stenu: „Jasně, nedělejte si starosti, dobrou noc“...alebo: “Kdo ? My? Jako dobytek? To si nás s někym mýlíte!“ ...alebo dokonca: „ Pche no dovolte, co si to o nás myslíte?!“ Táta s mámou len kývli a išli do kúpeľne. Keď vychádzali, tak Jirka práve končil predvádzanie chôdze smerom vzad ako slávny Jacksonov moonwalk, na ďalšie trafené vystúpenie sa odhodlal Milan tancujúc rozkročený na špičkách ako McHammer a nebolo pochýb o tom, že ostatní sa nenechajú zahanbiť tiež. Už ležiac v posteli sa mame s tátom dostalo hudobnej vložky v rozpätí od opery, cez rock, až po metal, ruský folklór, aby to všetko vygradovalo hurónskym smiechom pri akomsi čínskom pouličnom rape. Do toho sa ozývalo štrngotanie fľašiek, buchotanie dverí a rozhovory, z kotrých bolo počuť každé slovo. „Co s tym uděláme mámo? Pujdu jim to zatrhnout!?..spýtal sa táta. Mama mu však odpovedala: „Nech je, když se už takhle sešli, ať si popovídajía trochu se spolu zabaví“ „No jo, ale kdo to bude pak všechno uklízet, platit, montovat, čistit a vyřizovat na úřadech zítra ráno??!“ Potom však náhle hlasné zvuky TV a hulákania stíchli o pár úrovní a aj keď sa v žiadnom prípade nedalo hovoriť o dodržiavaní nočného pokoja, predsa len to bolo k mame a tátovi ohľaduplnejšie a oni aj následne zaspali. A po noci nevyhnutne nastalo ráno. Mama opäť vstala ako prvá a keďže pri príležitostiach, keď sa zíde aspoň časť potomstva, nehovoriac ešte o tom, keď sa stretne na jednom mieste celá tá jej tlupa, matematická pravdepodobnosť kapitálneho prúseru dosahuje pravdepodobnosti 100%. Po toľkých rokoch by sa jednému zdalo, že možno až 120%. Povzdychla si a vydala sa skontrolovať situáciu po včerajšej žúrke. Ó pardon, po včerajšom kultúrnom programe. Vyzeralo to, že ani tentokrát ju jej potomstvo „nesklamalo“. Sotva otvorila dvere zo spálne, doslova ju omráčil alkoholový ódor. To nikdy neveštilo nič dobrého. Zavrela rýchlo späť dvere, zhlboka dýchala a chvíľku naberala psychickú silu vydať sa von zo spálne skontrolovať situáciu a zhodnotiť škody. Nakoniec sa odhodlala, no na prvý pohľad nevidela nič podozrivé. Rýchlo otvorila okno na kuchyni a nenápadne pootvorila dvere na Milanovej izbe. Aj tam bolo všetko normálne. Šaty mali uložené na mieste, v izbe poriadok, obaja ležali na posteli a Veronika bola pritisnutá na Milana, zadkom smerom ku dverám. Zrejme od t
pyžamových nohavíc na jednej polke zadku odhrnutý dolu. Pritom jej krásne bol na odhalenej časti zadku vidieť asi týždňový pruh od remeňa. Maminka sa len pousmiala a s úsmevom na perách sa pobrala ďalej. Vedľa bola situácia podobná. Pavlík spokojne odfukoval na posteli a ruku mal položenú na zadku svojej drahej Moniky. Keď maminka videla akú veľkú má Pavlík ruku v porovnaní s Monikiným zadkom, v duchu ju poľutovala a uznala, že Pavlík moc ani nemá potrebu brať do ruky nejaké nástroje. Potom pootvorila ďalšie dvere a nachvíľku sa zadívala ako Jirka s Terezkou spali spolu v náručí. Akoby boli po svojom prvom milovaní. A nesklamali ju ani ostatní, Jarda, Radek, Honza, Martin aj Jaruna vyzerali byť v normálnom stave a spali v relatívne uprataných izbách. Ostávalo už len skontrolovať obyvák. Miesto, kde bolo riziko ujmy najväčšie. Ako prvé mama rýchlo otvorila okno a potom sa začala obzerať. Koberec čistý, poťahy na kreslách tiež. Nič rozbitého, TV vypnutý, závesy visiace na svojich miestach. Akurát na stole nezostal ani centimeter voľného miesta od prázdnych fľašiek, no aj tie boli úhľadne zoradené. Mame sa to ani nechcelo veriť. Včera večer by na niečo takéto nestavila ani deravý groš. Pre istotu prešla celý dom ešte raz, ale všade bolo čisto a hlavne všetko bolo nepoškodené a na svojom mieste. Vrátila sa do spálne, kde sa práve prebúdzal táta. Pozrel sa na mamu a keď videl jej výraz v tvári tak si len odfúkol: „Já je řezat nebudu! S mojima zádama! Na to zapomeň! Řež si je sama! I když je budeš muset řezat rákoskou sedíc na židli, me je to jedno!“ „To nebude zapotřebí“ ..odpovedala mama ešte stále s divným výrazom v tvári. „Tak co tak civíš? Podívej se do zrcadla jak se tváříš! Co se rozbilo??? Nový TV je v pořádku?“ ... „Ano v pořádku“. „Nábytek?“... „Ten taky“ ....“Zrcadla?“ ...“Ty taky“ ...“Tak co poblili?? Mé boty???“ ...“Ne, nic nepoblili.“ .... “Tak co oblili chlastem??“ ...“Nic“ ..“Co počmárali? Posprejovali? Prodali? A jsou všichni doma?“ ...“Nic a jsou všichni doma“ ...... „ Živí?“ ... „Už to tak vypadá“ ...“Nebyla tady ani policie?“ ...“Ne“ ..... „No to mě...“Ne už sem ti říkala, že tě nic nebudu, ale nedivim se že ses překvapen, já sem taky a to hodně.“...povedala mama. Táta opatrne vstával a potom sa musel ísť presvedčiť na vlastné oči. Táta pochopil, že mamin divný výraz v tvári značil, že bola prekvapená, ale aj potešená. Prekvapenie už teraz pominulo a ostala len radosť. A dobrá nálada. Sadli si obaja do kuchyne a postupne sa k nim pridávali aj viac či menej vyspatí synovia aj holky. Do hodiny bola zostava kompletná a aj keď na niektorých boli vidieť známky včerajšej kultúry, ani jeden z nich nebol v takom stave, že by potreboval prášky, alebo by nebol schopný zbaštiť raňajky. Kávovar siahol opäť na dno svojich možností, keď chrlil jednu kávu za druhou a po raňajkách sa pomaly každý okrem Jarunky a Martina začali pomaly chystať na odchod. Milan ešte pred odchodom niesol von tie prázdne fľaše zo včerajška, keď pred barákom stretol Vencu, ktorý býva v susedstve. Pozdravili sa, prehodili pár slov a keď sa ho Milan pýtal ako sa majú doma, Venca sa mu posťažoval: „Všichni jsou v pohodě, jen babi nějak vyšiluje jak sem se včera vrátil z práce. V kuse pláca jen samé nesmysly. O nějaké mluvící prdeli, o teroristech, asi ji budem muset vzít k lékáři.“ Milan sa pousmial a zapískal do okna, z kotrého sa vyklonila Veronika: „odlej do dvojdecky trochu domácej, pani susedka je chorá, potrebuje trochu medicíny“. Veru poslúchla a zhodila z okna dvojdecovú fľašku domácej marhulovice. Venca sa potom rozlúčil a pobral sa domov. A Milan tiež. Doma u mamky nastalo veľké lúčenie. Bez nadsázky, trvalo snáď pol hodinu. Kým sa každý s každým vyobímal, podal si ruku, vybozkával sa.....Tátovi už brnela ruka od toľkého natriasania si rukou a to je čo povedať, mama sotva dýchala z toľkého vrúcneho obímania. A potom všetcia s rovnakým hrmotom, s akým sa tu nečakane včera zjavili, postupne mizli z dohľadu. Milan baliac kufor do auta ešte začul starú susedku a Venca: „Odkud to máš?? Co? Od nich? No tak to já do huby nedám! Jěště mě chtějí otrávit, ja tu bandu znám dobře!“ „Jak myslíš babi. Mmm ta je dobrá. „ ...„Nepij to fuj, oslepneš!!“ ...„Co bych nepil, takovou sem nepil celá léta! Ještě si musím dolít.“ ...“No tak dej i mě bábě staré, když už mám umřít tak ať s takovým výrazem v obličeji jakej máš teď ty. Mmm ta je fakt dobrá! Píše ale nepáli v puse. To je něco! A ta
banda jedna lakomá, to poslala jen 2 deci, že jim není ostuda!!!“ Milan sa zasmial a nasadol. Posledný krát sa pozrel do okna a zakývali s Veronikou tátovi a maminke, rovnako ako Jirka s Terezkou. Radek na rozlúčku zatrúbil, aj pre istotu ak by náhodou ešte niekto stále v okolitých barákoch spal, Jarda na biku si to skrátil cez obrubník a do protismeru až mamu v okne skoro kleplo, Pavlík s Monikou vzali taxíkom na stanicu Honzu. Jarunka s Martinom im dolu pod oknom kývali až kým všetcia definitívne neodfičali domov, späť ku svojim rodinám a povinnostiam. Máma s tátom sa na seba pozreli. Boli strapatý a po tvári mali samé odtlačky od rúžu. Táta prelomil mlčanie: „Ty mámo co se to tady vlastně u nás za ten den stalo?“ ...“No já ti ani nevim táto, nějak to jěšte musím spracovat“ ..... „Poslyš mámo, asi sme je přeci jen nevychovali až tak špatně jak se občas zdá.“ ..... „Ne táto, to určitě ne.“ ... Maminke sa vykotúľala slza a táta jej povedal: „Nebřeč lásko, už i teď vypadáš desně. Strapatá seš jako bosorka a na obličeji máš stopy jako apač před lovem. Ještě tak, aby se ti rozmáchli po obličeji“....a usmial sa na ňu. „Ale když já je mám tak ráda. Každýho jedničkýho. I ty jejich strigy co si vzali za manželky.“ Táta si ju objal. „To já taky, já taky...ale neboj ještě si na tyhle slova vzpomeneš, až je budeš muset příště zas seřezat.“ „Klidně je budu řezat od rána do večera, hlavně ať jsou při mě časteji, dyť jsou moji, všichni! “. Táta si ju pritisol k sebe ešte pevnejšie a tíško jej pošeptal: „Omyl drahoušku, nejsou tvý, jsou naši!“.